Michel Foucault životopis

Patrí k najvýznamnejším postavám francúzskeho filozofického myslenia v druhej polovici 20. storočia. V Paríži študoval psychológiu a filozofiu. V roku 1952 získal diplom z psychológie a dva roky stážoval v klinickej praxi. Potom pôsobil vo francúzskych kultúrnych inštitúciách v zahraničí a po návrate sa stal profesorom na Collége de France, v inštitúcií ktorá ponúka prednášky špičkových predstaviteľov vedy širokej verejnosti. Foucault sa profiloval ako vynikajúci znalec a analytik dejín vied a vedenia. V posledných rokoch svojho života pôsobil čoraz častejšie na prednáškových pobytoch na univerzitách v Spojených štátoch amerických, predovšetkým v Berkeley.

Foucalta často označujú za filozofa medzi štrukturalistami. V roku 1961 vyšla knižne jeho dizertačná práca Dejiny šialenstva v klasickom období. Jej tematiku je hľadanie historických predpokladov, ktoré umožnili identifikáciu duševnej choroby, vyčlenenie duševne chorých zo spoločnosti, zriadenie psychiatrickej kliniky a vznik psychiatrie ako vedy. Foucault ako filozof poníma tento proces aj ako dištancovanie sa novovekého rozumu od nerozumu a spochybňuje ho, odhaľujúc skryté spojenectvo rozumu s mocou. V práci Vznik kliniky sa jeho pohľad posunul od problematiky psychiatrie do oblasti všeobecného lekárstva.

Ďalšia Foucaultova kniha Slová a veci spôsobila, že ho začali označovať za štrukturalistu. Jej hlavnou témou je, ako sa v dejinách západnej kultúry utvárali určité spôsoby vedenia. Foucault hľadá invariant vedenia, princíp usporiadania, poriadok, ktorý dopredu určuje, čím sa naše vedenie zaoberá a ako sa tým zaoberá. Foucault ho označuje pojmom epistéma. Zaujíma ho renesančná, klasická a moderná epistéma a z ich pohľadu skúma renesančné predstavy o jazyku, prírode a peniazoch, podobu klasickej všeobecnej gramatiky, prírodnej histórie a teórie bohatstva a potom modernej filológie, biológie a politickej ekonómie. Nezaujíma ho tradičný pohľad, ktorý sleduje kontinuitu vývinového procesu vedenia. Naopak, zdôrazňuje diskontinuitu medzi epistémami, skok, prerušenie postupnosti, jeho prístup odporuje klasickému historizmu. Naše zdanlivo slobodné a nezávislé myslenie sa pohybuje v danej osnove a až ona nám vôbec dovoľuje o veciach myslieť a hovoriť. Vždy sa pohybuje v danej osnove a až ona nám vôbec dovoľuje o veciach myslieť a hovoriť.

Vždy sa pohybuje v určitom poriadku diskurzu a to čo tento poriadok prekračuje alebo sa mu vymyká, označuje naše myslenie za odchýlku, chce ho eliminovať tým, že ho vydáva za prejav nenormálneho a usiluje sa ho normalizovať a zdisciplinovať. V tom sa načrtáva úzka väzba vedenia a moci.

V práci Archeológia vedenia sa Foucault zaoberá metodologickou problematikou a dištancuje sa od štrukturalizmu. Predmetom jeho skúmania sa stáva diskurz a jeho formácie. V sedemdesiatych rokoch sa jeho teoretická práca jednoznačne zamerala na odhaľovanie mocenských vzťahov a stratégií v modernej spoločnosti. Sústredil sa na štúdium mechanizmov trestania, kontroly, na otázky disciplíny a normalizácie. Výsledkom bola jeho kniha Strážiť a trestať podáva v nej genealógiu komplexu inštitúcií a stratégií, ktorými sa prejavuje moc. Väznica sa tu včleňuje do mocenského systému stráženia a kontroly indivíduí. Inou podobou zavádzania mocenskej disciplíny sú. továrne, nemocnice, školy, kasárne. Patria sem však aj prejavy, ktoré predpokladajú disciplínu v myslení a poznaní, napríklad v humanitných vedách. Foucault sa pokúša rozbiť racionalistické ilúzie o slobodnom a nezávislom postavení samého vedenia.

Neskôr sa zameral na štúdium tých mocenských stratégií, ktoré prenikajú do vnútra jednotlivca a formujú jeho vzťah k sebe samému. Začal skúmať ľudskú sexualitu, v ktorej sa stretáva túžba, pôžitok a rozkoš s ovládaním seba samého a s ovládaním druhého. Vzťahy medzi mocou, vedením a sexualitou opísal v práci Dejiny sexuality ktorej tri zväzky vyšli v rokoch 1976 – 1984, štvrtý diel už nevyšiel.

Pozrime sa teraz bližšie ako Foucault chápal moc. Svoje názory a štúdie publikoval v knihe Foucault a moc. Keď sa povie moc akosi mimovoľne sa nám obvykle v mysli vybaví predstava vlády, štátnej byrokracie, polície, vojska a pod. Foucault sa osobitne zameriava na dve vplyvné a svojim spôsobom ukážkové koncepcie na právnu a represívnu teóriu moci.

Kritika právnej teórie moci.
Takmer od počiatku novoveku stáli proti sebe dva modely o usporiadaní spoločnosti: právny a vojnový model.
Tato teória sa opiera o niektoré ťažiskové pojmy, ako sú: prirodzený stav, prirodzený človek, prirodzená spoločnosť, prirodzený zákon, prirodzené práva a slobody, spoločenská zmluva a ďalšie. Spoločnosť pozostávajúca zo slobodných a rovnoprávnych jednotlivcov, ktorí disponujú určitými prirodzenými právami (právo na život, slobodu, majetok a zdravie). Zmyslom týchto práv bolo ukázať, že ľudia majú isté neodcudziteľné nároky, ktoré si môžu uplatňovať voči štátnej moci. Predpokladajú totiž, že všetci ľudia sa pôvodne narodili slobodní a rovnoprávni, a preto sú.

povinní poslúchať a podriaďovať sa iba takej štátnej moci, ktorej dali súhlas a pre ktorú sa dobrovoľne zriekli väčšej alebo menšej časti svojich prirodzených práv. Avšak s podmienkou, že štát svoju moc nikdy nezneužije proti ich spoločným záujmom. Kritika represívnej teórie moci

Jej venuje Foucault podstatnú časť svojej práce. Priznáva že sám sa pridržiaval represívnej teórie, keď predpokladal, že v dejinách najskôr existovalo živé, nespútané, mnohovravné a zároveň znepokojujúce šialenstvo, ktoré sa neskôr podarilo spoločnosti prostredníctvom mocenských mechanizmov potlačiť a umlčať. A tak sa zdá, že rozsiahlou kritikou represívnej teórie chcel Foucault predovšetkým demonštrovať svoj definitívny rozchod s vlastnými názormi na moc, ktoré zastával v predchádzajúcom období.
Foucault sa pokúsil zhrnúť základné tézy vzťahu moci k sexu:
1. moc je negáciou sexuality
2. moc ako pravidlo, zákon
3. moc ako zákaz
4. moc ako cenzúra a jej logika
5. moc ako homogénna štruktúra

Moc je represívna z dvoch hlavných teoretických dôvodov:
1. preto, že svojou povahou je mnohostranná – okrem potláčania môže aj tvoriť,
2. preto, že vyvoláva slasť, rozkoš. Veď koľko rozkoše prináša niekomu pocit, že môže iných ovládať. A koľko rozkoše zase iným spôsobuje pocit, že sú. ovládaní. Skrátka, človek miluje moc.

Spojitosť právnej a represívnej teórie moci. Moc ako suverenita.

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že právna a represívna teória moci nemajú spolu takmer nič spoločné. Už aj preto, že si všímajú odlišné sféry sociálneho života: jedna – právo, druhá – sexualitu. Foucault však koriguje túto domnienku. Obe teórie považuje nielen za kompatibilné, ale v niektorých situáciách aj za zhodné. Ich spoločným menovateľom sú. predovšetkým tri predstavy – modely moci: moc ako zákon, moc ako útlak moc ako suverenita.

1. – Napriek istým rozdielom a špecifikám sa v oboch teóriách stretávame s jednou všeobecnou formou moci, ktorou je právo so svojou hrou dovoleného a zakázaného, prečinu a trestu. 2. – Predstava moci ako negatívnej inštitúcie, od ktorej sa musíme buď celkom oslobodiť, alebo ktorá by nás mala ovplyvňovať iba zvonka, bez narušenia vnútornej integrity osobnosti, je podľa Foucaultovho názoru tak hlboko zakorenená v západnej histórii a kultúre, že jej takmer nevyhnutne podľahli aj predstavitelia právnej teórie.




Foucaultova koncepcia moci

Zmena perspektívy

Moc je hlavne negatívna, čo na jednej strane predpokladá suveréna, ktorého úlohou je zakazovať, a na druhej subjekt, ktorý má istým spôsobom už len pritakávať tomuto zákazu.

Foucault netvrdí, že napríklad skúmanie štátu a jeho inštitúcií je irelevantné pre pochopenie moci. No takéto skúmanie, ak sa obmedzuje len na štúdium mocenských vzťahov v rámci štátnych inštitúcií, považuje za nevyhovujúce a nedostatočné.

Pojem moci a mocenských vzťahov

Prvou je oblasť, kde sú. predmetom moci veci a kde moc prejavuje schopnosť ich používať, spotrebovávať, meniť či ničiť. V tomto zmysle hovoríme o moci ako schopnosti – kapacite. A pretože takáto moc sa zase odvodzuje od schopností, ktoré sú. zabudované buď priamo v tele alebo v sprostredkujúcich nástrojoch, Foucault nazve celú spomínanú oblasť kapacitou predmetov, resp. oblasťou účelových aktivít.
Druhou je oblasť komunikácie, kde sa moc presadzuje pomocou jazyka, systému znakov, odovzdávania zmyslov a inými spôsobmi verbálnej a symbolickej komunikácie.
Treťou je oblasť samotných mocenských vzťahov, ktorá je predmetom Foucaultovej analýzy.

Tieto oblasti sa navzájom prekrývajú, podporujú a navzájom sa používajú ako nástroje, až napokon môžu vytvoriť regulované a riadené systémy, akési bloky , v ktorých vo vzájomnej zhode a súčinnosti vedľa seba funguje kapacita – komunikácia – moc.
Foucault považuje za špecifickú črtu mocenského vzťahu fakt, že niektorí ľudia môžu viac-menej úplne určovať správanie iných ľudí. V danom zmysle všeobecne definuje mocenský vzťah ako spôsob konania, ktorým jedni pôsobia na druhých. Tú istú definíciu môžeme vďaka terminológií pretlmočiť aj inak: mocenský vzťah je spôsob pôsobenia jedných na druhých. A to sa dá zase interpretovať i tak, že mocenský vzťah nie je jednostranný vzťah, kde jedna strana určuje spôsob konania druhej, ale že tu ide o vzájomné pôsobenie, resp. o vzájomné riadenie či ovládanie. V tejto súvislosti Foucault ponúka ešte jednu definíciu mocenského vzťahu, podľa ktorej tento vzťah predstavuje súbor pôsobení na iné možné pôsobenia. Hlavné charakteristiky moci a mocenských vzťahov

Moc a mocenské vzťahy sú. intencionálne a zároveň nesubjektívne.
Moc a mocenské vzťahy nemajú zmysel a predsa sa nedá povedať, že sú. absurdné. Nemajú nositeľa a predsa majú smer. Sú. intencionálne, lebo vďaka ustavične prebiehajúcim bojom o moc a v rámci nich uplatňovaniu rôznych mocenských taktík a stratégií sú. mocenské vzťahy skrz - naskrz preniknuté zámerom, ktorý načrtáva obrysy ich celkového usporiadania. Moc je nesubjektívna v prvom rade preto, lebo vždy tvorí vzťah medzi silami, ktorý sa nastoľuje obyčajne v tichej neviditeľnej vojne. Kto bojuje? Proti komu? apod. Foucaultove odpovede neodkazujú na žiadny subjekt.

Domnieva sa totiž, že v strategickej situácií hlavnými aktérmi boja nie sú. subjekty. Ale v každej strategickej situácii stojí bezprostredne proti sebe iba sila k druhej sile. Kto teda bojuje proti komu? A Foucault odpovedá: “Všetci proti všetkým. My všetci bojujeme proti všetkým“. Moc sa nedá nikdy presne lokalizovať a opisovať v kategóriách vlastníctva.
Foucault odmieta chápať moc ako vlastníctvo štátu. Podľa jeho predstavy vladár nevlastní úrad, no ako prvý úradník v štáte s i plní predovšetkým verejnoprospešné úlohy, pričom najvyšším cieľom, zmyslom jeho moci je zabezpečenie a ochrana individuálneho vlastníctva. Foucault tvrdí, že moc nepatrí nikomu, teda ani jednotlivcom. Moc nie je vec, tovar, čo sa dá získať alebo rozdeliť, čo sa musí chrániť, lebo nám ju môže nikto odcudziť. Moc nieje ani inštitúcia, ani štruktúra, ani právomoc, ktorou by niektorí disponovali. Pojem moci slúži u Foucaulta na pomenovanie zložitej strategickej situácie v danej spoločnosti.

Moc vychádza zdola.
I tu Foucault demonštruje zreteľný odklon od filozofickej tradície, ktorá v absolútnej väčšine prípadov umiestňovala zdroje moci na samý vrchol mocenskej pyramídy a odtiaľ ako sa ďalej predpokladalo sa táto moc postupne posúvala po jednosmernej vertikálnej osi stále nižšie až do najnižších vrstiev spoločnosti, pričom s každým pohybom smerom nadol jej sila mala ochabovať. V súčasnosti sa základné predpoklady vykonávania moci vytvárajú na miestnej i lokálnej úrovni v rodine, v škole, v závode a v iných oblastiach každodenného života. Foucault túto oblasť, úroveň nazýva mikrofyzikou moci. Pod ňou rozumie súbor malých, zdanlivo bezvýznamných mocí a inštitúcií, nachádzajúcich sa kdesi medzi štátnymi a politickými inštitúciami na jednaj strane a konkrétnymi indivíduami na strane druhej.




Fungovanie moci, mocenských vzťahov sa nedá adekvátne opísať prostredníctvom princípov kauzality.
Foucault opisuje iný typ vzťahov, ktorý vychádza z bodového videnia sveta. V ňom mocenské vzťahy pozostávajú u dynamickej mozaiky bodov moci, predstavujúcich zároveň záchytné body odporu voči moci. Tieto body spolu vytvárajú komplikovanú sieť vzájomného prepojenia i odstupov rozličných mocenských síl a ich zrážok, ktoré transverzálne, teda priečne, diagonálne prechádzajú cez celú spoločnosť.

Moc je imanentná oblasti vzťahov, v ktorej sa práve uplatňuje.
To podľa Foucaulta znamená, že moc, mocenské vzťahy nie sú. vonkajšie voči inej oblasti vzťahov, ale sú.

bezprostredným produktom delení, diferenciácií, nerovnováh a nerovností, ktoré v týchto oblastiach vznikajú. No z toho súčasne vyplýva, že mimo príslušnej oblasti vzťahov, kde sa práve uskutočňuje moc, resp. mocenské vzťahy, neexistuje nijaká dominanta.

Moc je jednoducho všade.
Táto Foucaultova charakteristika sa stretla s odmietavou odozvou. Ak je moc skutočne všade, potom tu niet miesta ani pre odpor, ani pre slobodu. Všadeprítomnosť moci môže mať vo Foucaultovom ponímaní tieto významy:
1. Z predpokladu, že moc je nelokalizovateľná logicky vyplýva, že sa potenciálne môže objaviť všade, na ktoromkoľvek mieste.
2. Moc je všadeprítomná i aktuálne, a to tam, kde sa nastoľuje špecifický mocenský vzťah, t.j. vzťah, v ktorom niektorí ľudia môžu takmer úplne určovať správanie druhých ľudí. V týchto prípadoch moc nikdy nestojí bokom, na periférii sociálnych vzťahov, ale nachádza sa priamo v centre diania spoločenských pohybov.
3. Niet takej oblasti spoločenského života, kam by moc nemohla preniknúť, resp. kam už neprenikla. Spoločnosť bez mocenských vzťahov je čistá abstrakcia. S mocenskými udalosťami, situáciami sa podľa Foucaulta možno stretnúť doslova všade: v úradoch, na ulici, v knižných nakladateľstvách, v rodine, v škole, v milostných a sexuálnych vzťahoch…..

Moc je pozitívna, i keď nelegálna. V akom zmysle je moc vo Foucaultových úvahách pozitívna. Tradičné teórie moci vychádzali z utkvelej predstavy, že moc je iba akousi negatívnou silou, ktorá jednotlivcov ustavične v čomsi obmedzuje, stále im niečo predpisuje alebo zakazuje. V skutočnosti moc produkuje, produkuje realitu, produkuje objekty a rituály pravdy. Idivíduum a poznanie, ktoré o ňom možno získať, patrí do tejto produkcie. Téza moc je nelegálna je predovšetkým namierená proti všetkým odrodám klasickej právnej teórie, v ktorej sa moc stotožňuje so zákonom a právom. Z toho potom pramenili opakované pokusy vytvoriť pokiaľ možno čo najdokonalejšie zákonodarstvo ktoré by bránilo zneužívaniu moci.