Patrí k najvýznamnejším postavám francúzskeho filozofického myslenia v druhej polovici 20. storočia. V Paríži študoval psychológiu a filozofiu. V roku 1952 získal diplom z psychológie a dva roky stážoval v klinickej praxi. Potom pôsobil vo francúzskych kultúrnych inštitúciách v zahraničí a po návrate sa stal profesorom na Collége de France, v inštitúcií ktorá ponúka prednášky špičkových predstaviteľov vedy širokej verejnosti. Foucault sa profiloval ako vynikajúci znalec a analytik dejín vied a vedenia. V posledných rokoch svojho života pôsobil čoraz častejšie na prednáškových pobytoch na univerzitách v Spojených štátoch amerických, predovšetkým v Berkeley.

Foucalta často označujú za filozofa medzi štrukturalistami. V roku 1961 vyšla knižne jeho dizertačná práca Dejiny šialenstva v klasickom období. Jej tematiku je hľadanie historických predpokladov, ktoré umožnili identifikáciu duševnej choroby, vyčlenenie duševne chorých zo spoločnosti, zriadenie psychiatrickej kliniky a vznik psychiatrie ako vedy. Foucault ako filozof poníma tento proces aj ako dištancovanie sa novovekého rozumu od nerozumu a spochybňuje ho, odhaľujúc skryté spojenectvo rozumu s mocou. V práci Vznik kliniky sa jeho pohľad posunul od problematiky psychiatrie do oblasti všeobecného lekárstva.

Ďalšia Foucaultova kniha Slová a veci spôsobila, že ho začali označovať za štrukturalistu. Jej hlavnou témou je, ako sa v dejinách západnej kultúry utvárali určité spôsoby vedenia. Foucault hľadá invariant vedenia, princíp usporiadania, poriadok, ktorý dopredu určuje, čím sa naše vedenie zaoberá a ako sa tým zaoberá. Foucault ho označuje pojmom epistéma. Zaujíma ho renesančná, klasická a moderná epistéma a z ich pohľadu skúma renesančné predstavy o jazyku, prírode a peniazoch, podobu klasickej všeobecnej gramatiky, prírodnej histórie a teórie bohatstva a potom modernej filológie, biológie a politickej ekonómie. Nezaujíma ho tradičný pohľad, ktorý sleduje kontinuitu vývinového procesu vedenia. Naopak, zdôrazňuje diskontinuitu medzi epistémami, skok, prerušenie postupnosti, jeho prístup odporuje klasickému historizmu. Naše zdanlivo slobodné a nezávislé myslenie sa pohybuje v danej osnove a až ona nám vôbec dovoľuje o veciach myslieť a hovoriť. Vždy sa pohybuje v danej osnove a až ona nám vôbec dovoľuje o veciach myslieť a hovoriť.