Nebudeme však na tejto púti sami: bude nás ako žiarivá hviezda osvecovať a sprevádzať idea krásna.
Čo to vlastne sú idey? Sú to neviditeľné formy vecí, nepostrehnuteľné zmyslami, ide o abstraktá, ktorým sa pripisuje reálna existencia a sú zároveň príčinou, že k danej veci môžeme priradiť jej predikát. Ilustrujme si to na rozhovore Sókrata s Hippiom:
Sókr. „Azda nie sú všetky krásne veci krásne krásnom?“
Hipp. Iste, krásnom.
Sókr. „Takže nejakým súcnom?“
Hipp. Súcnom: ako ináč?
Ako také sú idey večné, nemenné a absolútne a preto nie sú súčasťou tohto premenlivého a nestáleho sveta. Je teda zrejmé, že touto separáciou Platón vytvoril oddelenie reality ideí – ideálneho sveta od sveta zdania, ktorý je nanajvýš predmetom mienok (doxai). Tento chórismos (oddelenie, predel) prekonáva Platón pohľadom na krásu, ktorá vystupuje v druhom, vrcholnom období jeho filozofie. Idea krásna zaujíma v Platónovej filozofii výnimočné postavenie: tvorí totiž akýsi most medzi svetom vnímateľnej skúsenosti a pravou, ideálnou sférou. Je to krása, čo prebúdza a vedie túžbu lásky – erós na cestu pravdy a tým otvára človeku prístup k idei samotnej. V dialógu Faidros čítame: „Pokiaľ ide o krásu, tá, ako sme povedali, zažiarila medzi onými súcnami, a keď sme sem prišli, zachytili sme ju najjasnejším z našich zmyslov, ako najjasnejšie žiari. Zrak je totiž z našich telesných zmyslov najostrejší, múdrosť ním však nevidíme – vyvolala by totiž silné výbuchy lásky, keby dávala veľmi jasný obraz o sebe núkajúci sa zraku – tak isto aj ostatné veci hodné lásky; v skutočnosti iba kráse sa dostal údel byť súčasne v najvyššej miere do očí bijúcou a lásky hodnou“. Tým priznal idei krásy výnimočnú, zvláštnu hodnotu vo svojom filozofickom systéme. Aj my sa teda vydáme na túto dlhú a ťažkú púť za poznaním pravdy práve začínajúc od percepcie, skúsenosti krásneho. Najprv si musíme uvedomiť, že grécke slovo kalos – krásny je možné preložiť niekoľkými spôsobmi, je polysémantické. Nerozumieme ním len estetický atribút, označuje rovnako morálnu charakteristiku a zároveň pragmatickú funkciu predmetu, na ktorý sa vzťahuje. Krásny treba chápať v zmysle „hodnotný“. Keď Platón hovorí o idei krásna, má na mysli to, čo robí veci krásnymi, príčinu, ktorá pôsobí, že niečo je krásne. „Čo je samo krásno, ktoré spôsobuje, že všetky tieto veci, o ktorých tvrdíš, že sú krásne, aby tie boli krásne?“ , pýta sa Sókratés Hippia. Ide o radikálnu otázku, nasmerovanú na hľadanie súcna, ktoré je dôvodom krásy vecí a účasť (participácia) na ktorom ju spôsobuje. Grécka kultúra sa preslávila kultom krásy, chápanej ako ideálna proporcia, stelesnená do kalokagatie. Hľadanie krásy a jej dosiahnutie sa stalo cieľom umenia a vedy (techné) a manifestovalo sa v gréckej mytológii a náboženstve.