symposiarchos), ktorý určoval pomer zmiešania vína s vodou a navrhoval tému rozhovorov. Správne by sa teda symposion malo interpretovať ako „pitka“, čo súvisí so slovesom sympinein (spoločne piť), do istej miery to vystihuje francúzske „banqet“. Často sa z príležitosti symposia najímali flautistky a hetéry. Ako literárny druh ho stvárnili v antickej literatúre okrem Platóna aj Xenofón a z rímskych autorov Petronius vo svojom románe Satyricon.
Nachádzame sa teda na oslave víťazstva tragického básnika Agathóna , medzi pozvanými hosťami sú: Faidros, ktorý zaujíma čestné miesto, Sókratés, Erixymachos, Pausanias a komik Aristofanés. Dialóg je vlastne prerozprávaním Apollodóra, ktorý sa o diskusii pri Agathónovom symposiu dozvedel od Aristodéma, jej účastníka. Je podaný veľmi živým, podmanivým štýlom. Na Erixymachov návrh sa predmetom rozhovoru zúčastnených stáva Erós. Ako prvý prednesie svoju reč Faidros a, pridŕžajúc sa Hésiodovho podania, chápe Eróta ako najvznešenejšieho z bohov, čo povstáva priamo z počiatočného Chaosu. Túto koncepciu podopiera Parmenidovým výrokom: „Najprvší zo všetkých ostatných bohov zrodil sa Erós“ (178 B). Pokúša sa o definíciu lásky, Eróta predstavuje ako zdroj sily, „stud pred mrzkými vecami, horlivý záujem o krásne veci“ (178 D). Na niekoľkých mytologických príbehoch ukazuje, že „aj bohovia si v najvyššej miere vážia opravdivosť a statočnosť v láske“ (179 D). Nakoniec poukazuje na prítomnosť Eróta v milujúcom. Pausanias vo svojom prejave spomenie dvoch Erótov, čo súvisí s „dvoma“ Afroditami, resp. dvomi interpretáciami jej pôvodu. Kým Homér považuje Afroditu za dcéru Dia a Dióny (tzv. Afrodité Pandémos), Hésiodos odvodzuje jej zrod od Úrana, ktorého odrezané genitálie oplodnia morskú penu (gr. afros), z ktorej bohyňa vychádza (uctievaná ako Afrodité Úrania). Jeden Erós teda predstavuje telesnú, erotickú lásku, je nedokonalý (pretože ako vnuk Dia a Dióny obsahuje mužský aj ženský prvok), na druhej strane stojí Erós, ktorého matkou je Afrodita, splodená z Úrana, a ten je chápaný ako dokonalá náklonnosť, láska medzi rovnakým pohlavím (mužským); tu však nejde o telesnú alebo azda žiadostivú lásku. Pausanias hovorí: „Zlý je ten obyčajný milovník, ktorý väčšmi miluje telo ako dušu; a nie je ani stály, lebo ani nemiluje stálu vec. Len čo totiž zvädne kvet tela, ktoré miloval, odletí preč, urobiac hanbu svojim rečiam a sľubom. Ale láska k dobrej povahe vydrží celý život, lebo je spojená s tým, čo je trvalé“ (183 E-184 A).