Láska sa teda posudzuje podľa dôvodov, pre ktoré sa vyhľadáva: „S každým konaním je to takto: samo osebe nie je ani krásne, ani mrzké.. Tak je to aj s milovaním, nie každý Erós je krásny a hodný chváloreči, ale taký je len ten, ktorý podnecuje ku krásnemu milovaniu“ (180 E-181 A). Lekár Erixymachos vo svojej reči zdôrazní pôsobenie Eróta v celom kozme, ako aj vo vedách a umení a nadviaže na Pausaniovu selekciu dvoch Erótov. Správny Erós privádza k poznaniu miery, je pôvodcom, princípom harmónie. Aristofanés začne svoje rozprávanie mýtom o pokolení androgynov , pričom Erós sa prejavuje ako túžba po opätovnej jednote, jeho úlohou je znova spojiť pôvodnú prirodzenosť ľudí. „Už oddávna je teda ľuďom vrodená vzájomná láska, obnovovateľka starej prirodzenosti, ktorá sa usiluje urobiť z dvoch jedno a uzdraviť ľudskú prirodzenosť“ (191 D). „Teda túžba a úsilie po celku sa nazýva láska“ (192 E). Ako predposledný prehovorí hostiteľ Agathón, v ktorého prejave vystupuje Erós - na rozdiel od Faidrovho ponímania – ako najmladší boh, ktorého vlastnosťami sú spravodlivosť, miernosť a múdrosť. Je garantom poriadku a zároveň najmocnejším z bohov, veď ovládol aj samotného Area. Ironickou poznámkou na adresu predrečníkov začína svoj prejav Sókratés. Eróta charakterizuje ako túžbu po láske a kráse a keďže predmetom túžby môže byť len to, čoho nedostatok sa pociťuje, erós sám osebe nie je ani dobrý ani krásny. To je teda záver, ku ktorému Sókratés v krátkej diskusii priviedol Agathóna. Sám vyznáva, že aj on by bol ostal v nevedomosti v tejto otázke, ale ovplyvnil ho rozhovor s kňažkou Diotimou , ktorá ho zasvätila do tajomstiev lásky a naučila ho, že Erós sa nachádza kdesi uprostred medzi vedením a nevedomosťou. Erós nie je boh, pretože nie je dokonale blažený (veď nie je ani dobrý ani krásny a nemá plnosť poznania), ale je daimón – má teda sprostredkujúcu funkciu medzi bohom a človekom. Práve toto je celkom prevratné tvrdenie v porovnaní s doteraz prezentovanými koncepciami Eróta. Táto skutočnosť je ilustrovaná filozofickým mýtom o Erótovi ako o synovi Pora a Penie , ktorý má symbolickú hodnotu. „Nie je ani nesmrteľný ani smrteľný.. a je uprostred medzi múdrosťou a nevedomosťou“ (203 E), dodáva Diotima. Je teda hľadačom múdrosti , je „túžbou po kráse“ (204 B). Bohovia totiž, keďže sú sami múdri, nehľadajú múdrosť a rovnako ani nevedomí, lebo nevedia o svojom nedostatku. Aby Sókrata oslobodila od bežného chápania lásky, eróta, vysvetľuje, že erós je vo všeobecnosti „každá túžba po dobre a šťastí“ (205 D), ktorá nakoniec vedie ku kontemplácii krásy.