A krásno sa mu neukáže ako nejaká tvár, ruky alebo čosi iné, čo je telesné, ani ako nejaká reč alebo veda, ani ako niečo, čo by bolo niekde na niečom inom, ale ako niečo, čo je večné, jednotné samo osebe a so sebou, a všetky ostatné krásne veci majú na ňom účasť takým spôsobom, že keď ostatné vznikajú a zanikajú, jeho ani nepribúda, ani neubúda a ani sa s ním nič nedeje“ (210 E-211B). Toto krásno je teda pre Platóna vrcholom a zmyslom erotickej túžby človeka, cieľom jeho snahy dosiahnuť múdrosť. Len čo Sókratés dohovoril, objavil sa vo dverách spitý Alkibiadés. Na výzvu, aby predniesol reč na Eróta, vyjadrí najprv svoj obdiv k Sókratovi, no priznáva tiež, že ho nerád stretáva, lebo jeho zjav a reči sú preňho ustavičnou výčitkou. Spomína Sókratovu iróniu, ale aj podmanivosť a predstavuje ho ako vzor a stelesnenie dokonalého eróta, oslavujúc jeho miernosť a cnostný život.
Faidros
Dialóg Faidros je vlastne rozhovor Sókrata s Faidrom o rétorike, podnietený Sókratovým záujmom o Lysiovu reč o láske. Lysias ju koncipoval ako oslavu nemilujúcich, ktorí nie sú žiarliví a domýšľaví ani telesní a žiadostiví, pretože „uprednostňujú najväčšie dobro pred ľudskou slávou“ (232 A). Sókratés skritizuje formálnu nedokonalosť Lysiovej reči a prednesie svoj prvý prejav o láske, v ktorom poukáže na dva sklony v človeku: túžbu po rozkošiach ako znak žiadostivosti a túžbu po najväčšom dobre, ktorú nazýva rozumnosťou. Na základe antickej praxe pederastie chápe milovníka ako toho, kto využíva slabosť a bezmocnosť svojho miláčika. „Priateľstvo zamilovaného nevzniká z oddanosti, ale vyhľadáva sa pre nasýtenie ako jedlo; ako vlci ovce, tak zamilovaný miluje chlapca“ (241 C-D). Jeho druhá reč, predvedená na spôsob palinódie , uvádza tri druhy šialenstva (gr. mania): umenie (techné), prorocký ošiaľ a básnictvo ako svedectvo o tom, že mnoho skvelých diel ľudského génia vzniklo práve v tomto mimoracionálnom zanietení. Potom pokračuje charakterizovaním duše a jej troch častí, používajúc pritom podobenstvo o okrídlenom dvojzáprahu, ktoré má vysvetliť skúsenosť duše v nadzmyslovom svete ideí. Vozatajom dvojzáprahu je rozum, dva kone predstavujú vznetlivú (afektívnu) a žiadostivú časť duše. Priestor, v ktorom sa tento alegorický záprah pohybuje, „zaberá bezfarebné, beztvárne, nehmatateľné a skutočne jestvujúce bytie, ktoré možno uzrieť jedine rozumom, kormidelníkom duše; a na toto bytie sa vzťahuje pojem pravdivého vedenia“ (247 C). Je to „skutočné vedenie, ktorého predmetom je skutočné bytie“ (247 E). Formalizácia, teda tvorenie pojmového druhu (eidos), je rozpamätávaním sa na tento svet dokonalých bytí. Potom sa Sókratés zamiera na výklad o štvrtom druhu šialenstva, ktoré sa zmocňuje tých, čo pri pohľade na krásu povznesú svoju myseľ zo sveta premien. „Ten, kto miluje krásno a má účasť na tomto šialenstve, nazýva sa milovníkom“ (249 E).