Problémy a východiská
Skôr ako sa pustíme do čítania Platónových diel, musíme si byť vedomí, že berieme do rúk text starý viac ako 2 300 rokov. Ak si zvolíme originál, potom musíme dobre uvažovať nad každým dôležitejším pojmom, ktorý autor používa, aby sme mohli dobre porozumieť, v akom význame ho používa a vyhli sa možným nedorozumeniam; ak sa rozhodneme pre preklad, sme do istej miery oslobodení od tejto ťažkosti, zato sa však musíme konfrontovať s množstvom hermeneutických problémov. Tak či onak je nevyhnutné zaopatriť si spoľahlivý komentár, aby sme zvládli zložitú terminológiu. Tá je navyše skomplikovaná množstvom slovných hračiek, podobenstiev, mýtov, ktoré charakterizujú Platónov štýl a vytvárajú tak z jeho dialógov pôsobivé literárne diela, ale na druhej strane značne sťažujú ich pochopenie. V neposlednom rade je tu známa Platónova irónia, ktorú často využíva na frustráciu svojich protivníkov (najmä sofistov), no nezriedka vyjadruje prostredníctvom nej aj vlastné myšlienky, chcejúc tak snáď poukázať na obťažnosť pri vyjadrovaní svojho myslenia. Napokon musíme zohľadniť existenciu tzv. „agrafa“ – nepísanej náuky, ktorá zrejme tvorila jadro Platónovej filozofie; jeho dialógy predstavujú skôr uvedenie do nej, nastúpenie na cestu hlbšieho poznania. Je pravda, že „na konci dialógu nás nečaká žiadna posledná odpoveď ani nájdená definícia, ale väčšinou ukážka, že úvodná otázka je zložitejšia, ako sa na začiatku zdalo a že by bolo treba s touto novou skúsenosťou začať tú tému skúmať znovu“ .
Úvod do problematiky
Keď hovoríme o pojme erós v Platónovej filozofii, musíme mať na zreteli, že sa dostávame k samotnému východisku filozofického myslenia. Tento pojem začína Platón používať v tzv. vrcholnom období svojej tvorby. My sa zameriame na dva jeho dialógy, spadajúce do tohto obdobia, v ktorom vrcholí Platónova náuka o ideách, chápaných ako reálne súcna a objekty poznania, na dialóg Symposion a Faidros, ktoré predstavujú umelecký vrchol jeho diela. Prv však, ako začneme o nich hovoriť, je nevyhnutné aspoň v základných rysoch vysvetliť, čo to vlastne sú idey a v akom zmysle ich Platón používa. Tým sa však dostávame do akéhosi začarovaného kruhu, lebo je to práve učenie o ideách, z ktorého vyrastá koncepcia eróta ako cesty za poznaním a na druhej strane práve ono nahliadanie ideí – čistých foriem je cieľom tejto cesty.

Nebudeme však na tejto púti sami: bude nás ako žiarivá hviezda osvecovať a sprevádzať idea krásna.
Čo to vlastne sú idey? Sú to neviditeľné formy vecí, nepostrehnuteľné zmyslami, ide o abstraktá, ktorým sa pripisuje reálna existencia a sú zároveň príčinou, že k danej veci môžeme priradiť jej predikát. Ilustrujme si to na rozhovore Sókrata s Hippiom:
Sókr. „Azda nie sú všetky krásne veci krásne krásnom?“
Hipp. Iste, krásnom.
Sókr. „Takže nejakým súcnom?“
Hipp. Súcnom: ako ináč?
Ako také sú idey večné, nemenné a absolútne a preto nie sú súčasťou tohto premenlivého a nestáleho sveta. Je teda zrejmé, že touto separáciou Platón vytvoril oddelenie reality ideí – ideálneho sveta od sveta zdania, ktorý je nanajvýš predmetom mienok (doxai). Tento chórismos (oddelenie, predel) prekonáva Platón pohľadom na krásu, ktorá vystupuje v druhom, vrcholnom období jeho filozofie. Idea krásna zaujíma v Platónovej filozofii výnimočné postavenie: tvorí totiž akýsi most medzi svetom vnímateľnej skúsenosti a pravou, ideálnou sférou. Je to krása, čo prebúdza a vedie túžbu lásky – erós na cestu pravdy a tým otvára človeku prístup k idei samotnej. V dialógu Faidros čítame: „Pokiaľ ide o krásu, tá, ako sme povedali, zažiarila medzi onými súcnami, a keď sme sem prišli, zachytili sme ju najjasnejším z našich zmyslov, ako najjasnejšie žiari. Zrak je totiž z našich telesných zmyslov najostrejší, múdrosť ním však nevidíme – vyvolala by totiž silné výbuchy lásky, keby dávala veľmi jasný obraz o sebe núkajúci sa zraku – tak isto aj ostatné veci hodné lásky; v skutočnosti iba kráse sa dostal údel byť súčasne v najvyššej miere do očí bijúcou a lásky hodnou“. Tým priznal idei krásy výnimočnú, zvláštnu hodnotu vo svojom filozofickom systéme. Aj my sa teda vydáme na túto dlhú a ťažkú púť za poznaním pravdy práve začínajúc od percepcie, skúsenosti krásneho. Najprv si musíme uvedomiť, že grécke slovo kalos – krásny je možné preložiť niekoľkými spôsobmi, je polysémantické. Nerozumieme ním len estetický atribút, označuje rovnako morálnu charakteristiku a zároveň pragmatickú funkciu predmetu, na ktorý sa vzťahuje. Krásny treba chápať v zmysle „hodnotný“. Keď Platón hovorí o idei krásna, má na mysli to, čo robí veci krásnymi, príčinu, ktorá pôsobí, že niečo je krásne. „Čo je samo krásno, ktoré spôsobuje, že všetky tieto veci, o ktorých tvrdíš, že sú krásne, aby tie boli krásne?“ , pýta sa Sókratés Hippia. Ide o radikálnu otázku, nasmerovanú na hľadanie súcna, ktoré je dôvodom krásy vecí a účasť (participácia) na ktorom ju spôsobuje. Grécka kultúra sa preslávila kultom krásy, chápanej ako ideálna proporcia, stelesnená do kalokagatie. Hľadanie krásy a jej dosiahnutie sa stalo cieľom umenia a vedy (techné) a manifestovalo sa v gréckej mytológii a náboženstve.

Ako sa však prepracovať od pohľadu na krásne veci k idei krásna? To je cesta hľadania, ktorej v Symposiu, v tejto „nadšenej chvále krásy“ , dáva Platón meno erós.
Symposion
Symposion sa vo všeobecnosti zaraďuje medzi zrelé Platónove dialógy, v ktorých je už vypracované učenie o ideách ako reálnych predmetoch myslenia a poznania a formuje sa náuka o anaméze a metempsychóze. V tejto fáze sa najviac prejavujú vplyvy pythagoreizmu a orfizmu. Platón z orfizmu čerpal aj predstavu o erótovi ako o svetovom princípe, ktorý je otcom vesmíru, bohov aj ľudí. Ironicky ju spracoval Aristofanés v komédii Vtáky (693-713):
“Byl nejprve Chaos a pravěká Noc
a Temnoty, Tartaros širý,
a nebylo nebe ni země ni vzduch.
Tu v klíně nesmírných Temnot
se pohnula černavokřídlá Noc
a prvotní zrodila vejce,
a z toho vejce, jak ubíhal čas,
pak vypučel toužebný Erós:
zář perutí zlatých mu zdobila šíj,
byl podoben vichřice vírům.
S ním v rozlehlém Tartaru za noční tmy
se spojil kdys perutný Chaos
a z toho spojení vznikl náš rod,
my první jsme spatřili světlo!
Rod nesmrtelných bohů se nezjevil dřív,
než Erós v lásce vše smísil.
A jak se tak společně mísilo vše,
vznik vesmír: okeán, nebe
a země a bohů blažených rod.
Nuž, my jsme nejstarší ze všech,
jež za bohy blažené pokládá svět,
a z mnohých věcí je zjevno,
že zrodil nás Erós...“
Erós hral v antickej kultúre pomerne dôležitú úlohu, čo sa osobitne prejavovalo v rozličných kozmogonických koncepciách. Pohľad naň sa vyvíjal súčasne so zabstraktnením predstáv v gréckej literatúre a umení. Stal sa stelesnením lásky, plodivej mužskej sily. Homér ho ako božstvo ešte nepozná. Prvýkrát ho spomína Hésiodos vo svojej Theogónii ako nesplodeného boha lásky a krásy, teda ako plodivý princíp. Hovorí o ňom ako o „najkrajšom medzi nesmrteľnými bohmi“. Simónidés ho uvádza ako syna maloázijskej bohyne lásky Afrodity a boha vojny Area, čím sa predstava o ňom značne antropomorfizuje. Napokon sa erós prevtelil do komickej figúry okrídleného a ozbrojeného mladíka, poslušného plánom svojej chtivej matky. Ani v samotnom dialógu Symposion nie je pojem erós celkom jasný a jednoduchý. Súvisí to so slovesom erân (milovať, túžiť), ktoré sa v gréčtine viaže s objektovým genitívom. Takže v rôznych súvislostiach sa môže preložiť buď ako túžiť po niečom alebo milovať niečo. S tým samozrejme súvisia rôzne problémy pri prekladaní diela. Erós sa môže chápať ako láska, túžba, niekedy je potrebné ho preložiť jednoducho ako erós alebo sa tiež môže vzťahovať na Eróta ako božstvo. To uvidíme, keď budeme hovoriť o jednotlivých koncepciách eróta v dialógu Symposion. Symposion sa väčšinou nepresne prekladá ako „hostina“, aj keď v pravom slova zmysle označuje spoločenské posedenie mužov po jej skončení, spojené s pitím vína. Obyčajne sa zvolil jeden predsedajúci (lat. magister bibendi, gr.

symposiarchos), ktorý určoval pomer zmiešania vína s vodou a navrhoval tému rozhovorov. Správne by sa teda symposion malo interpretovať ako „pitka“, čo súvisí so slovesom sympinein (spoločne piť), do istej miery to vystihuje francúzske „banqet“. Často sa z príležitosti symposia najímali flautistky a hetéry. Ako literárny druh ho stvárnili v antickej literatúre okrem Platóna aj Xenofón a z rímskych autorov Petronius vo svojom románe Satyricon.
Nachádzame sa teda na oslave víťazstva tragického básnika Agathóna , medzi pozvanými hosťami sú: Faidros, ktorý zaujíma čestné miesto, Sókratés, Erixymachos, Pausanias a komik Aristofanés. Dialóg je vlastne prerozprávaním Apollodóra, ktorý sa o diskusii pri Agathónovom symposiu dozvedel od Aristodéma, jej účastníka. Je podaný veľmi živým, podmanivým štýlom. Na Erixymachov návrh sa predmetom rozhovoru zúčastnených stáva Erós. Ako prvý prednesie svoju reč Faidros a, pridŕžajúc sa Hésiodovho podania, chápe Eróta ako najvznešenejšieho z bohov, čo povstáva priamo z počiatočného Chaosu. Túto koncepciu podopiera Parmenidovým výrokom: „Najprvší zo všetkých ostatných bohov zrodil sa Erós“ (178 B). Pokúša sa o definíciu lásky, Eróta predstavuje ako zdroj sily, „stud pred mrzkými vecami, horlivý záujem o krásne veci“ (178 D). Na niekoľkých mytologických príbehoch ukazuje, že „aj bohovia si v najvyššej miere vážia opravdivosť a statočnosť v láske“ (179 D). Nakoniec poukazuje na prítomnosť Eróta v milujúcom. Pausanias vo svojom prejave spomenie dvoch Erótov, čo súvisí s „dvoma“ Afroditami, resp. dvomi interpretáciami jej pôvodu. Kým Homér považuje Afroditu za dcéru Dia a Dióny (tzv. Afrodité Pandémos), Hésiodos odvodzuje jej zrod od Úrana, ktorého odrezané genitálie oplodnia morskú penu (gr. afros), z ktorej bohyňa vychádza (uctievaná ako Afrodité Úrania). Jeden Erós teda predstavuje telesnú, erotickú lásku, je nedokonalý (pretože ako vnuk Dia a Dióny obsahuje mužský aj ženský prvok), na druhej strane stojí Erós, ktorého matkou je Afrodita, splodená z Úrana, a ten je chápaný ako dokonalá náklonnosť, láska medzi rovnakým pohlavím (mužským); tu však nejde o telesnú alebo azda žiadostivú lásku. Pausanias hovorí: „Zlý je ten obyčajný milovník, ktorý väčšmi miluje telo ako dušu; a nie je ani stály, lebo ani nemiluje stálu vec. Len čo totiž zvädne kvet tela, ktoré miloval, odletí preč, urobiac hanbu svojim rečiam a sľubom. Ale láska k dobrej povahe vydrží celý život, lebo je spojená s tým, čo je trvalé“ (183 E-184 A).

Láska sa teda posudzuje podľa dôvodov, pre ktoré sa vyhľadáva: „S každým konaním je to takto: samo osebe nie je ani krásne, ani mrzké.. Tak je to aj s milovaním, nie každý Erós je krásny a hodný chváloreči, ale taký je len ten, ktorý podnecuje ku krásnemu milovaniu“ (180 E-181 A). Lekár Erixymachos vo svojej reči zdôrazní pôsobenie Eróta v celom kozme, ako aj vo vedách a umení a nadviaže na Pausaniovu selekciu dvoch Erótov. Správny Erós privádza k poznaniu miery, je pôvodcom, princípom harmónie. Aristofanés začne svoje rozprávanie mýtom o pokolení androgynov , pričom Erós sa prejavuje ako túžba po opätovnej jednote, jeho úlohou je znova spojiť pôvodnú prirodzenosť ľudí. „Už oddávna je teda ľuďom vrodená vzájomná láska, obnovovateľka starej prirodzenosti, ktorá sa usiluje urobiť z dvoch jedno a uzdraviť ľudskú prirodzenosť“ (191 D). „Teda túžba a úsilie po celku sa nazýva láska“ (192 E). Ako predposledný prehovorí hostiteľ Agathón, v ktorého prejave vystupuje Erós - na rozdiel od Faidrovho ponímania – ako najmladší boh, ktorého vlastnosťami sú spravodlivosť, miernosť a múdrosť. Je garantom poriadku a zároveň najmocnejším z bohov, veď ovládol aj samotného Area. Ironickou poznámkou na adresu predrečníkov začína svoj prejav Sókratés. Eróta charakterizuje ako túžbu po láske a kráse a keďže predmetom túžby môže byť len to, čoho nedostatok sa pociťuje, erós sám osebe nie je ani dobrý ani krásny. To je teda záver, ku ktorému Sókratés v krátkej diskusii priviedol Agathóna. Sám vyznáva, že aj on by bol ostal v nevedomosti v tejto otázke, ale ovplyvnil ho rozhovor s kňažkou Diotimou , ktorá ho zasvätila do tajomstiev lásky a naučila ho, že Erós sa nachádza kdesi uprostred medzi vedením a nevedomosťou. Erós nie je boh, pretože nie je dokonale blažený (veď nie je ani dobrý ani krásny a nemá plnosť poznania), ale je daimón – má teda sprostredkujúcu funkciu medzi bohom a človekom. Práve toto je celkom prevratné tvrdenie v porovnaní s doteraz prezentovanými koncepciami Eróta. Táto skutočnosť je ilustrovaná filozofickým mýtom o Erótovi ako o synovi Pora a Penie , ktorý má symbolickú hodnotu. „Nie je ani nesmrteľný ani smrteľný.. a je uprostred medzi múdrosťou a nevedomosťou“ (203 E), dodáva Diotima. Je teda hľadačom múdrosti , je „túžbou po kráse“ (204 B). Bohovia totiž, keďže sú sami múdri, nehľadajú múdrosť a rovnako ani nevedomí, lebo nevedia o svojom nedostatku. Aby Sókrata oslobodila od bežného chápania lásky, eróta, vysvetľuje, že erós je vo všeobecnosti „každá túžba po dobre a šťastí“ (205 D), ktorá nakoniec vedie ku kontemplácii krásy.

To, čo ľudia rozumejú pod pojmom láska, je vlastne iba synekdocha, podobne ako slovo poiésis. Istotne, ako to už bolo povedané, sa erós prejavuje aj ako pohlavná či telesná náklonnosť, ako to zodpovedá bežne prijatej koncepcii eróta. No láska (erós) je aj obdiv umelca k svojmu dielu, túžba po múdrosti; „je to plodenie v krásnom, a to telesné i duševné“ (206 B). Keďže „láska je túžba mať natrvalo dobro“ (206 A), erós je teda v absolútnom zmysle túžbou po nesmrteľnosti. Práve svojou povahou plodenia, plodivej energie smeruje k horizontu nesmrteľnosti. Zo Sókratovho výkladu možno stále zrejmejšie vypozorovať, že erós je „plodivý pud“ (206 C), usídlený v duši človeka ako psycho-fyzický princíp. Erós sa rovnako manifestuje aj u zvierat ako snaha zachovať rod (telesné plodenie). Dôkazom snahy dosiahnuť nesmrteľnosť u ľudí sú ich slávne skutky, vykonané v nádeji na dosiahnutie večnej slávy alebo umelecké diela ako plody intelektu. Diotima uvádza Sókrata čoraz hlbšie do tajomstva erotického zasvätenia. Cieľom tejto cesty je objavenie a kontemplácia idey krásna. „Ten ide správne po ceste lásky alebo sa dá iným viesť, kto začína od tunajších krásnych vecí a pre dosiahnutie onoho krásna ustavične stúpa ako po stupňoch, od jedného k dvom a od dvoch ku všetkým krásnym telám, od krásnych tiel ku krásnym činnostiam, od činnosti ku krásnym poznatkom a od poznatkov napokon k onomu poznatku, ktorý je poznatkom práve len onoho krásna, aby napokon poznal, čo je krása“ (211 C). Vidíme teda, že tak, ako sa cesta lásky začína skúsenosťou krásneho, tak má privádzať k ideálnemu krásnu, k nemennej a večnej idei, o ktorej Platón ústami Diotimy hovorí: „Kto sa teda na ceste k láske dá priviesť až sem a postupne a správne pozoruje javy krásna, ten, približujúc sa až k vrcholu erotického zasvätenia, odrazu uvidí čosi svojou prirodzenosťou obdivuhodne krásne, to krásno, Sókratés, pre ktoré sa podstupovali všetky predchádzajúce útrapy, ktoré je, po prvé, večné a ani nevzniká, ani nezaniká, ani sa nezväčšuje, ani ho neubúda, ďalej krásno, ktoré nie je z jednej strany krásne, z druhej však škaredé, ani raz krásne, raz zase nie, ani v jednom vzťahu krásne, v druhom však škaredé, ani tu krásne, tam zase škaredé, jedným ľuďom krásne, druhým však škaredé.

A krásno sa mu neukáže ako nejaká tvár, ruky alebo čosi iné, čo je telesné, ani ako nejaká reč alebo veda, ani ako niečo, čo by bolo niekde na niečom inom, ale ako niečo, čo je večné, jednotné samo osebe a so sebou, a všetky ostatné krásne veci majú na ňom účasť takým spôsobom, že keď ostatné vznikajú a zanikajú, jeho ani nepribúda, ani neubúda a ani sa s ním nič nedeje“ (210 E-211B). Toto krásno je teda pre Platóna vrcholom a zmyslom erotickej túžby človeka, cieľom jeho snahy dosiahnuť múdrosť. Len čo Sókratés dohovoril, objavil sa vo dverách spitý Alkibiadés. Na výzvu, aby predniesol reč na Eróta, vyjadrí najprv svoj obdiv k Sókratovi, no priznáva tiež, že ho nerád stretáva, lebo jeho zjav a reči sú preňho ustavičnou výčitkou. Spomína Sókratovu iróniu, ale aj podmanivosť a predstavuje ho ako vzor a stelesnenie dokonalého eróta, oslavujúc jeho miernosť a cnostný život.
Faidros
Dialóg Faidros je vlastne rozhovor Sókrata s Faidrom o rétorike, podnietený Sókratovým záujmom o Lysiovu reč o láske. Lysias ju koncipoval ako oslavu nemilujúcich, ktorí nie sú žiarliví a domýšľaví ani telesní a žiadostiví, pretože „uprednostňujú najväčšie dobro pred ľudskou slávou“ (232 A). Sókratés skritizuje formálnu nedokonalosť Lysiovej reči a prednesie svoj prvý prejav o láske, v ktorom poukáže na dva sklony v človeku: túžbu po rozkošiach ako znak žiadostivosti a túžbu po najväčšom dobre, ktorú nazýva rozumnosťou. Na základe antickej praxe pederastie chápe milovníka ako toho, kto využíva slabosť a bezmocnosť svojho miláčika. „Priateľstvo zamilovaného nevzniká z oddanosti, ale vyhľadáva sa pre nasýtenie ako jedlo; ako vlci ovce, tak zamilovaný miluje chlapca“ (241 C-D). Jeho druhá reč, predvedená na spôsob palinódie , uvádza tri druhy šialenstva (gr. mania): umenie (techné), prorocký ošiaľ a básnictvo ako svedectvo o tom, že mnoho skvelých diel ľudského génia vzniklo práve v tomto mimoracionálnom zanietení. Potom pokračuje charakterizovaním duše a jej troch častí, používajúc pritom podobenstvo o okrídlenom dvojzáprahu, ktoré má vysvetliť skúsenosť duše v nadzmyslovom svete ideí. Vozatajom dvojzáprahu je rozum, dva kone predstavujú vznetlivú (afektívnu) a žiadostivú časť duše. Priestor, v ktorom sa tento alegorický záprah pohybuje, „zaberá bezfarebné, beztvárne, nehmatateľné a skutočne jestvujúce bytie, ktoré možno uzrieť jedine rozumom, kormidelníkom duše; a na toto bytie sa vzťahuje pojem pravdivého vedenia“ (247 C). Je to „skutočné vedenie, ktorého predmetom je skutočné bytie“ (247 E). Formalizácia, teda tvorenie pojmového druhu (eidos), je rozpamätávaním sa na tento svet dokonalých bytí. Potom sa Sókratés zamiera na výklad o štvrtom druhu šialenstva, ktoré sa zmocňuje tých, čo pri pohľade na krásu povznesú svoju myseľ zo sveta premien. „Ten, kto miluje krásno a má účasť na tomto šialenstve, nazýva sa milovníkom“ (249 E).

Preto videnie tejto dokonalej krásy je ten cieľ, ku ktorému sa má povzniesť duša na ceste, po ktorej ju vedie erós. Nesmieme zabudnúť, že tento daimonický princíp je imanentný našej duši a podnetom na jeho aktivovanie je práve zahliadnutie, skúsenosť krásneho. Láska sama, erós, nemá zmysel sama osebe – je prostriedkom, cestou k stále dokonalejšiemu nahliadaniu podstaty vecí, má smerovať k poznaniu ideí. Telo je v tomto ponímaní len hrobom duše , prekážkou a putom, z ktorého sa má myseľ oslobodiť; jeho jediná hodnota spočíva v tom, že „telo svojou krásou môže pripomenúť čosi ideálneho, že telesná láska môže byť tiež prebudením lásky k múdrosti.“ Keď duša uzrie (tzn. rozumom postihne) ideu krásna, „je vzrušená a trpí bolesťou, ale pretože si spomína na krásu, raduje sa“ (251 D). Viac už netúži po ničom telesnom a viditeľnom, lebo spoznala krásno samo, našla tú krásu, ktorú kedysi videla vo večnom svete dokonalého bytia. „Tento stav nazývajú ľudia erótom, láskou“ (252 B). Po tom, čo Sókratés vysvetlí príčinu, prečo sa v jednotlivých ľuďoch prejavuje erós náklonnosťou k rozličným druhom krásna , vráti sa znova k obrazu dvojzáprahu. Jeden kôň je biely a poslušný vozatajovi, druhý je naopak predstavený ako hluchý a nepoddajný, čiernej farby. Ani jeden z nich, keďže zahŕňajú oblasť vôle a citov, nie je schopný uvidieť a rozpoznať ideu krásna, to môže len rozum – pohonič záprahu. Ak sa ho zmocní čierny kôň, charakterizujúci žiadostivosť a túžbu po rozkošiach, potom prevládne zmyselný erós a bude ho viesť k zmyselným pôžitkom; keď sa však povznesie nad krásu tiel, môže skrotiť spurného koňa a žiť „v sebaovládaní a mravnosti, podrobiac si to, z čoho vzniká zlo duše, a oslobodiac to, z čoho vzniká cnosť“ (256 B).
Záver a zhrnutie
Prišli sme teda na koniec a spolu s Platónom môžeme povedať, že „krásne veci sú obťažné“. Cesta eróta za poznaním – ako sme si ukázali – má niekoľko etáp, je ťažká a namáhavá. Vyžaduje v prvom rade ochotu nastúpiť na ňu, potom sústredenie a ustavičný boj so svojím telom, so žiadostivosťou a s predsudkami na ceste poznania. Nárokuje si teda všetko naše snaženie a predpokladá vieru, že existuje pravdivé východisko. Čo nám sľubuje? Sľubuje poznanie krásna – povznesenie ducha od zmyslového, nestáleho, premenlivého a obrazného k nadzmyslovému, rozumovému, večnému a reálnemu. Čo viac môže dať?.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Niektoré aspekty pojmu erós v platónových dialógoch symposion a faidros