Človek nie je od prírody práve najlepšie fyzicky vybavený, ale dnes už má k dispozícii prostriedky, ktoré nielen znásobujú potenciál jeho zmyslov, ale ďaleko ho prekračujú, priam pridávajú zmysly nové. A tieto prostriedky znásobujú aj jeho sily, predlžujú napríklad jeho ruky až do vesmíru a umožňujú mu, aby sa pohyboval rýchlejšie ako ktorýkoľvek iný živý tvor.
Človek ako prepustenec prírody či odprírodnený živočích zdedil po svojich predkoch pud sebazáchovy, ktorý väčšine živočíchov spravidla nedovolí ohrozovať príslušníkov vlastného druhu, resp. obmedzuje toto ohrozenie na výnimočné prípady, ale človek nie je iba genetickými informáciami regulovaná bytosť, je slobodný a preto by mal byť aj zodpovedný. Musí si preto uložiť zákaz zabíjania druhých ľudí. Morálna zodpovednosť takto nastupuje na miesto prirodzenej nevyhnutnosti. Prvý a najvýznamnejší zákaz prebúdzajúceho sa svedomia znel: Nezabiješ!
Ale človeka neurobila až takto agresívnym samotná príroda. Ľudská agresivita rástla s rastom jeho možností priamo úmerne s čoraz väčšou účinnosťou technických prostriedkov, ktoré dokázal vytvoriť.
Odvtedy, čo Kain zabil Ábela, možnosti človeka neprestajne rastú. Súčasný Kain môže zahubiť celé ľudstvo, ale čo je azda ešte horšie, ľudia sa svojim neuváženým správaním môžu zahubiť sami. To potvrdzuje nielen súčasná ekologická kríza, ale aj kríza kultúry. Preto miera zodpovednosti ľudí za vlastné jestvovanie rastie zo storočia na storočie geometrickým radom a zvládnutie jej súčasných rozmerov je zavše nad ľudské sily. Preto si čoraz častejšie ukladáme moratóriá napríklad tak, ako na využívanie genetických manipulácii, alebo iných podobných možností, ktoré nám úroveň súčasného poznania a na ňom budovanej techniky ponúka. Môžeme apelovať na spoločnosť tak, že jej adresujeme etický program, ale vychovávať eticky musíme každého človeka samostatne, každého inak, každého znovu, pretože aj touto výchovou sa stáva človekom, čiže v kresťanskom ponímaní slobodnou bytosťou, alebo ešte inak formulované, až osvojením si morálnych regulatívov svojho správania sa človek stáva schopným uplatniť svoju ľudskú podstatu.

Limity konania človeka v súčasnosti.

Žijeme tu, teraz a práve, žijeme súčasnosť, to je zrejmé, Tak tomu bolo ale nemusí tak tomu byť v budúcnosti. My však chceme „viac žiť“ ako tí pred nami.