Z tohto aspektu môžeme súčasnú situáciu ľudstva vyjadriť približne v týchto troch bodoch:
1. Žije nás na tejto planéte oveľa viac ako kedykoľvek v minulosti
2. Sme tiež evidentne oveľa viac náročnejší na túžbu po veciach, po ich vlastnení, chceme prežiť viac príjemných zážitkov, pokiaľ možno menej bolesti, alebo žiadnu, chceme, aby bol život „bezproblémový“, pričom jestvuje veľa ľudí, ktorí žijú pod hranicou ľudskej dôstojnosti.
3. Napriek všetkému sme však mocnejší, máme nadostač prostriedkov, zariadení, inštitúcií, ale i vedomostí. No predovšetkým nie sme zvyknutí sa zrieknuť toho, čo je pre nás vecou našej žiadostivosti. Nezvykneme prosiť, ale jednoducho požadujeme viac.

Život svojim rozsahom – časové rozpätie, ale ani obsahom – biologický a sociálny proces, nám nepostačuje, chceme viac, chceme prekročiť bariéry biologického i sociálneho a do toho sme vtiahli aj prírodu, nejde iba o zdroje, ale o samotný proces obnoviteľnosti života a jeho zachovanie. Pokiaľ ide o tradičné znaky doterajšej etiky je zaujímavé ich porovnať so súčasným stavom mravných požiadaviek. Tie nie sú obmedzené iba na časovú pozíciu prítomnosti – „tu a teraz“, ale posúvajú sa vo svojej naliehavosti stále viac do budúcnosti.
Možno tiež hovoriť o určitej koncentrácii možností či síl neprestajne pôsobiť, meniť, uskutočňovať nielen zmenu vonkajšieho sveta, ale aj vlastnej ľudskej vnútornej prirodzenosti. Ide napríklad o zraniteľnosť prírody technickými zásahmi človeka, zraniteľnosť, ktorá v určitom čase nie je tušená, avšak pôsobila a pôsobí v podobe rozličných škôd, niekedy ťažko vyčísliteľných. Z otrasu týchto skutočností sa zrodila veda o výskume životného prostredia – ekológia, ekofilozofia a ekoetika.

„Zrušíme“ antropocentrizmus?

Homo sapiens musí uznať, že Homo faber ďaleko predstihol tým, čo spôsobil a čo ešte môže spôsobiť, a že mu teraz azda v poslednej chvíli pripadá úloha vyrovnať vzniknutú priepasť. Stretávame sa s ňou aj u nás, napríklad s tým, že hlavným cieľom ekologickej etiky je obrana sveta prírody pred ľudskou agresiou a deštrukciou, ale aj ochrana človeka ako individuality a druhu pred ekologickým ohrozením, ktoré sám spôsobil. Tak vzniká až rousseauovská ilúzia, že príroda má, či potrebuje svoje vlastné hodnotové normy, vrátane morálnych. Kto a ako rozpozná hodnoty reprezentujúce prírodné objekty? V čom vlastne spočíva hodnota životného prostredia, hodnota prírody a prírodných objektov? Podľa kritikov antropocentrizmu by sa človek mal vzdať centrálneho postavenia v hodnotovom systéme, najmä v etickom. E. Smolková v časopise Filozofia č. 3, ročník 1993 vidí chybu v ontológii, ktorá bola budovaná pre človeka a z hľadiska človeka, ktorý často abstrahoval od svojej podstaty. Myslí tým, že abstrahoval od svojej prírodnej podstaty. Idea človeka ako pána a vládcu prírody sa však presadila len v euroamerickom regióne a súvisí s dosiaľ platnou koncepciou hodnôt a etických noriem.