Táto koncepcia sa však v modernej extrémnej podobe pánov prírody presadila až v novoveku, a ani vtedy sa nepresadila absolútne. naopak je to skôr hraničná pozícia – čosi ako opojenie z úspechu. Autorka správne neráta s tým, že by sa v našom regióne presadili iné, napr. orientálne hodnotové systémy. Ale aj keby k tomu došlo, na antropocentrizme nášho vzťahu k prírode by sa asi ťažko niečo zmenilo. Iba človek je zodpovedný, lebo iba on vie, poznáva, uvedomuje si svoju pozíciu v prírode a voči prírode. Iba preňho sú alebo mali by byť neprijateľné kruté poriadky, ktoré jestvujú v prírode. Prečo sa zákon prírody a mravný zákon tak rozchádzajú? Prečo náš rozum nemôže jednoducho prijať, prevziať a ďalej rozvíjať to, s čím sa v prírode stretá ako s prejavom života, prečo sa musí na svojom poznaní ocitnúť voči všetkému v takom príkrom protiklade?. Prečo je Boh, ktorý sa zjavuje v prírode, popretím všetkého, čo pociťujeme ako mravné? Na to je možné odpovedať aj tým, že iba človek je stvorený k božiemu obrazu, že iba on je slobodný a môže vystúpiť z tmy na svetlo. Veľký celok, ktorého sme súčasťou, je krvilačné spoločenstvo. Vládne nám zákon potravy. Našim osudom je existovať vďaka potrave. Zúčastňujeme sa na vesmírnej hostine kanibalov. Jeme, kým sami nebudeme zjedení – je to základný zákon bytia. Filozofia spojenia človeka so svetom potrebuje vidieť sebapožieranie ako absolútny princíp, ktorý ruší vesmírne ticho pohybom čeľusti. Napokon vo svete chovateľov zvierat a pestovateľov rastlín, vo svete poľovníkov nikoho nepoburoval. Ľudia sa však usilovali zmäkčiť jeho tvrdosť aspoň rôznymi obradmi, ktorými vzdávali prírode vďaku za jej dary. Žijeme na konci novoveku, vidíme, že naozaj neovládame prírodu ako jej cudzí dobyvatelia, ale že sa k nej musíme správať veľmi pozorne, pretože sme jej súčasťou. Sme jediní schopní za prírodu zodpovedať.

Ekológia a etika.

„Etika by mala zastaviť moc človeka, aby sa preňho nestala skazou“
Dnes už nielen aktivisti ekologických hnutí, tzv. zelení politici a žurnalisti, ale takmer každý vie, že žijeme v pretechnizovanom svete, uponáhľanom svete, že ovládanie prírody človekom, na ktoré bol novovek hrdý, má svoje hranice, že spotrebiteľ, ktorý nereguluje svoje potreby, škodí nielen sám sebe ale aj ostatným ľudom a napokon životu vôbec. To všetko len potvrdzuje, že:
- súčasná moc človeka nad prírodou vôbec nie je nadmerná, ale stále ešte hlboko nedostatočná a primitívna.