V takomto svete bol človek doma, preto sa v ňom pohyboval s oveľa väčšou istotou, hoci sa ho samozrejme i obával.
Neúplné vyčlenenie človeka z prírody trvá potiaľ, pokiaľ zdrvujúca väčšina členov spoločnosti žije v naturálnom hospodárstve a nachádza v styku s prírodou hlavný zdroj uspokojovania svojich základných potrieb. Toto chápanie sveta pramenilo zo vzťahu človeka k prírode ako k pokračovaniu je vlastného „ja“ a bolo nerozlučne späté s podobnou jednotou indivídua a spoločenskej skupiny. Veci sa vyvíjali tak, že človek tu fyzicky bol mierou všetkých vecí a predovšetkým zeme. Dĺžka a plocha zeme sa neurčovala pomocou nejakých absolútnych mier a veličín, Dráha sa vyjadrovala počtom krokov ( odtiaľ pojem stopa), lakeť, palec a piaď boli najprirodzenejšie a najbežnejšie miery.
Stotožňovanie sa človeka s prírodou bolo samozrejme podporované presvedčením, že človek a príroda sú jedno celistvé božské dielo. Vzťah človeka k prírode teda v stredoveku nebol vzťahom subjektu a objektu, ale skôr nachádzaním seba samého vo vonkajšom svete, chápaním kozmu ako subjektu. Staršie náboženstvá uctievali bohov, ktorí boli prítomní v prírodných živloch a každý prírodný jav mal svoju dušu.
V zmysle novoveku celú skutočnosť vrátane prírody, rozčleňujeme a analyzujeme jej jednotlivé časti, ktoré sa dajú merať a vážiť a prevádzať na základné matematické operácie – to je častá predstava prírodovedcov a naturfilozofov. Príroda je rozčlenitelná preto rozpriestranená. Príroda ako skutočný reálny proces je však celkom bez hraníc, najmä bez takých, ktoré by ju vnútorne rozhraničovali a samozrejme zahrňuje do seba aj človeka. Spôsob ako prežívame prírodu okolo seba i v sebe, nemusí zaujímať geológa, botanika, a tobôž fyzika či matematika. Ale etika to zaujímať musí a to nielen tak ako psychológa, alebo ako ekológa, ale ako človeka žijúceho v prírode, uprostred prírody, možno na jej vrchole, ale aj s jej hlbinami v sebe.

Hriechy novoveku.

V tejto oblasti môžeme hovoriť i o tzv. hriechoch novoveku. Príroda, ktorá si úplne sama postačuje, osobnosť, ktorá predstavuje autonómny subjekt diania, akultúra, ktorá sa vyvíja podľa vlastných noriem, boli podľa tradičného výkladu európskych dejín považované za idey, ktorých objavovanie a čoraz dokonalejšie uskutočňovanie je zmyslom dejín.
Je príznačné, že sa zrodila aj predstava o bezhodnotovom svete – všetky hodnoty sa chápu ako čosi, čo skutočnosti implantoval alebo čo do nej projektuje človek, ktorého správanie ako keby prebiehalo v hodnotovom vákuu. Diferencované hľadiská etické, právne, politické i náboženské sa napokon týkali iba ľudí, azda len krása sa s príslušnou dávkou sentimentality pripisovala aj prírode.