Úvod.

„Oheň a voda sú energiou života, no nie sú ešte životom samým, rastliny a stromy majú schopnosť rásť, no nemajú ešte schopnosť rozpoznávať, vtáky a zvery majú schopnosť rozpoznávať, no nemajú schopnosť rozumne konať a človek, keďže v sebe má aj energiu života aj schopnosť rásť aj schopnosť rozpoznávať, ale okrem toho aj schopnosť rozumne konať, je tým najcennejším tvorom na svete. Z princípov neba a zeme sa utvára ušľachtilý človek, a ušľachtilý človek organizuje princípy neba a zeme, je zavŕšením všetvorstva, je otcom i matkou ľudského rodu ! Bez ušľachtilého človeka by nebo a zem nedospelo k svojmu poriadku, pravidlá správania a princípy konania v zákonoch spravodlivosti by nedospeli k svojmu uskutočneniu.“ Toto sú slová staročínskeho filozofa SUN-C´, ktorý na rozdiel od iných konfuciánov domnieval, že nebo je súčasťou prírody. Podľa neho človek vie poznávať okolité javy a využívať ich vo svoj prospech. V súčasnej dobe vieme, že človek vie využívať vo svoj prospech veľa vecí z prírody. Avšak vedie to až k takému stavu, že v dnešnej dobe by sme si mali povedať, že „K prírode sa správajme tak, ako by sme ju mali požičanú od svojich detí“.

Zodpovednosť ľudí.

Človek bol vždy zodpovedný nielen za svoje konanie, ale aj za to, čo sa na tomto konaní podieľalo či už ako podmienka, prostriedok konania, alebo ako jeho predmet, či dokonca výsledok. A zodpovedal sa ľuďom, ktorí od jeho konania záviseli a od ktorých bol aj on závislý ako ich spolupracovník, ako rodič, ako priateľ, ako dieťa, vždy ako jeden z nich. A ako k jednému z mnohých sa zodpovedal aj sám sebe za seba samého, pretože prináležal k bytostiam, ktoré si uvedomujú sami seba, svoju existenciu, aj svet, v ktorom jestvujú. Zodpovedal sa kým len neumlčal svoje svedomie. Tým stratil svoju slobodu i sám seba ako človeka a stal sa vecou, ktorú niekto, alebo niečo ovláda. a za ňu zodpovedá. Človek je síce až na vrchole prírody v hierarchii všetkého živého, ale ako odprírodnený živočích nikdy nepretrhol svoje vzťahy k prírode, pretože je schopný fyzicky jestvovať iba ako jej súčasť a tak isto jestvuje ako súčasť spoločnosti, od ktorej preberá ako štafetu nielen spôsob života, ale najmä spôsob myslenia a uvedomovania si sveta okolo seba i v sebe samom. Od prírody zdedil genetické vybavenie, ktoré ho robí agresívnym, ale súčasne aj ohľaduplným voči príslušníkom vlastného druhu.

Človek nie je od prírody práve najlepšie fyzicky vybavený, ale dnes už má k dispozícii prostriedky, ktoré nielen znásobujú potenciál jeho zmyslov, ale ďaleko ho prekračujú, priam pridávajú zmysly nové. A tieto prostriedky znásobujú aj jeho sily, predlžujú napríklad jeho ruky až do vesmíru a umožňujú mu, aby sa pohyboval rýchlejšie ako ktorýkoľvek iný živý tvor.
Človek ako prepustenec prírody či odprírodnený živočích zdedil po svojich predkoch pud sebazáchovy, ktorý väčšine živočíchov spravidla nedovolí ohrozovať príslušníkov vlastného druhu, resp. obmedzuje toto ohrozenie na výnimočné prípady, ale človek nie je iba genetickými informáciami regulovaná bytosť, je slobodný a preto by mal byť aj zodpovedný. Musí si preto uložiť zákaz zabíjania druhých ľudí. Morálna zodpovednosť takto nastupuje na miesto prirodzenej nevyhnutnosti. Prvý a najvýznamnejší zákaz prebúdzajúceho sa svedomia znel: Nezabiješ!
Ale človeka neurobila až takto agresívnym samotná príroda. Ľudská agresivita rástla s rastom jeho možností priamo úmerne s čoraz väčšou účinnosťou technických prostriedkov, ktoré dokázal vytvoriť.
Odvtedy, čo Kain zabil Ábela, možnosti človeka neprestajne rastú. Súčasný Kain môže zahubiť celé ľudstvo, ale čo je azda ešte horšie, ľudia sa svojim neuváženým správaním môžu zahubiť sami. To potvrdzuje nielen súčasná ekologická kríza, ale aj kríza kultúry. Preto miera zodpovednosti ľudí za vlastné jestvovanie rastie zo storočia na storočie geometrickým radom a zvládnutie jej súčasných rozmerov je zavše nad ľudské sily. Preto si čoraz častejšie ukladáme moratóriá napríklad tak, ako na využívanie genetických manipulácii, alebo iných podobných možností, ktoré nám úroveň súčasného poznania a na ňom budovanej techniky ponúka. Môžeme apelovať na spoločnosť tak, že jej adresujeme etický program, ale vychovávať eticky musíme každého človeka samostatne, každého inak, každého znovu, pretože aj touto výchovou sa stáva človekom, čiže v kresťanskom ponímaní slobodnou bytosťou, alebo ešte inak formulované, až osvojením si morálnych regulatívov svojho správania sa človek stáva schopným uplatniť svoju ľudskú podstatu.

Limity konania človeka v súčasnosti.

Žijeme tu, teraz a práve, žijeme súčasnosť, to je zrejmé, Tak tomu bolo ale nemusí tak tomu byť v budúcnosti. My však chceme „viac žiť“ ako tí pred nami.

Z tohto aspektu môžeme súčasnú situáciu ľudstva vyjadriť približne v týchto troch bodoch:
1. Žije nás na tejto planéte oveľa viac ako kedykoľvek v minulosti
2. Sme tiež evidentne oveľa viac náročnejší na túžbu po veciach, po ich vlastnení, chceme prežiť viac príjemných zážitkov, pokiaľ možno menej bolesti, alebo žiadnu, chceme, aby bol život „bezproblémový“, pričom jestvuje veľa ľudí, ktorí žijú pod hranicou ľudskej dôstojnosti.
3. Napriek všetkému sme však mocnejší, máme nadostač prostriedkov, zariadení, inštitúcií, ale i vedomostí. No predovšetkým nie sme zvyknutí sa zrieknuť toho, čo je pre nás vecou našej žiadostivosti. Nezvykneme prosiť, ale jednoducho požadujeme viac.

Život svojim rozsahom – časové rozpätie, ale ani obsahom – biologický a sociálny proces, nám nepostačuje, chceme viac, chceme prekročiť bariéry biologického i sociálneho a do toho sme vtiahli aj prírodu, nejde iba o zdroje, ale o samotný proces obnoviteľnosti života a jeho zachovanie. Pokiaľ ide o tradičné znaky doterajšej etiky je zaujímavé ich porovnať so súčasným stavom mravných požiadaviek. Tie nie sú obmedzené iba na časovú pozíciu prítomnosti – „tu a teraz“, ale posúvajú sa vo svojej naliehavosti stále viac do budúcnosti.
Možno tiež hovoriť o určitej koncentrácii možností či síl neprestajne pôsobiť, meniť, uskutočňovať nielen zmenu vonkajšieho sveta, ale aj vlastnej ľudskej vnútornej prirodzenosti. Ide napríklad o zraniteľnosť prírody technickými zásahmi človeka, zraniteľnosť, ktorá v určitom čase nie je tušená, avšak pôsobila a pôsobí v podobe rozličných škôd, niekedy ťažko vyčísliteľných. Z otrasu týchto skutočností sa zrodila veda o výskume životného prostredia – ekológia, ekofilozofia a ekoetika.

„Zrušíme“ antropocentrizmus?

Homo sapiens musí uznať, že Homo faber ďaleko predstihol tým, čo spôsobil a čo ešte môže spôsobiť, a že mu teraz azda v poslednej chvíli pripadá úloha vyrovnať vzniknutú priepasť. Stretávame sa s ňou aj u nás, napríklad s tým, že hlavným cieľom ekologickej etiky je obrana sveta prírody pred ľudskou agresiou a deštrukciou, ale aj ochrana človeka ako individuality a druhu pred ekologickým ohrozením, ktoré sám spôsobil. Tak vzniká až rousseauovská ilúzia, že príroda má, či potrebuje svoje vlastné hodnotové normy, vrátane morálnych. Kto a ako rozpozná hodnoty reprezentujúce prírodné objekty? V čom vlastne spočíva hodnota životného prostredia, hodnota prírody a prírodných objektov? Podľa kritikov antropocentrizmu by sa človek mal vzdať centrálneho postavenia v hodnotovom systéme, najmä v etickom. E. Smolková v časopise Filozofia č. 3, ročník 1993 vidí chybu v ontológii, ktorá bola budovaná pre človeka a z hľadiska človeka, ktorý často abstrahoval od svojej podstaty. Myslí tým, že abstrahoval od svojej prírodnej podstaty. Idea človeka ako pána a vládcu prírody sa však presadila len v euroamerickom regióne a súvisí s dosiaľ platnou koncepciou hodnôt a etických noriem.

Táto koncepcia sa však v modernej extrémnej podobe pánov prírody presadila až v novoveku, a ani vtedy sa nepresadila absolútne. naopak je to skôr hraničná pozícia – čosi ako opojenie z úspechu. Autorka správne neráta s tým, že by sa v našom regióne presadili iné, napr. orientálne hodnotové systémy. Ale aj keby k tomu došlo, na antropocentrizme nášho vzťahu k prírode by sa asi ťažko niečo zmenilo. Iba človek je zodpovedný, lebo iba on vie, poznáva, uvedomuje si svoju pozíciu v prírode a voči prírode. Iba preňho sú alebo mali by byť neprijateľné kruté poriadky, ktoré jestvujú v prírode. Prečo sa zákon prírody a mravný zákon tak rozchádzajú? Prečo náš rozum nemôže jednoducho prijať, prevziať a ďalej rozvíjať to, s čím sa v prírode stretá ako s prejavom života, prečo sa musí na svojom poznaní ocitnúť voči všetkému v takom príkrom protiklade?. Prečo je Boh, ktorý sa zjavuje v prírode, popretím všetkého, čo pociťujeme ako mravné? Na to je možné odpovedať aj tým, že iba človek je stvorený k božiemu obrazu, že iba on je slobodný a môže vystúpiť z tmy na svetlo. Veľký celok, ktorého sme súčasťou, je krvilačné spoločenstvo. Vládne nám zákon potravy. Našim osudom je existovať vďaka potrave. Zúčastňujeme sa na vesmírnej hostine kanibalov. Jeme, kým sami nebudeme zjedení – je to základný zákon bytia. Filozofia spojenia človeka so svetom potrebuje vidieť sebapožieranie ako absolútny princíp, ktorý ruší vesmírne ticho pohybom čeľusti. Napokon vo svete chovateľov zvierat a pestovateľov rastlín, vo svete poľovníkov nikoho nepoburoval. Ľudia sa však usilovali zmäkčiť jeho tvrdosť aspoň rôznymi obradmi, ktorými vzdávali prírode vďaku za jej dary. Žijeme na konci novoveku, vidíme, že naozaj neovládame prírodu ako jej cudzí dobyvatelia, ale že sa k nej musíme správať veľmi pozorne, pretože sme jej súčasťou. Sme jediní schopní za prírodu zodpovedať.

Ekológia a etika.

„Etika by mala zastaviť moc človeka, aby sa preňho nestala skazou“
Dnes už nielen aktivisti ekologických hnutí, tzv. zelení politici a žurnalisti, ale takmer každý vie, že žijeme v pretechnizovanom svete, uponáhľanom svete, že ovládanie prírody človekom, na ktoré bol novovek hrdý, má svoje hranice, že spotrebiteľ, ktorý nereguluje svoje potreby, škodí nielen sám sebe ale aj ostatným ľudom a napokon životu vôbec. To všetko len potvrdzuje, že:
- súčasná moc človeka nad prírodou vôbec nie je nadmerná, ale stále ešte hlboko nedostatočná a primitívna.

Čím vlastne meriame úroveň tejto moci, keď hovoríme o nadmernosti, alebo úroveň techniky, keď tárame o pretechnizovanosti? Naša moc je skôr hlúpa, nepoučená, barbarská, rešpektujúca prinajlepšom len bezprostredné výsledky nášho konania a ignorujúca jeho vzdialené dôsledky. Musíme sa napríklad naučiť ešte mnohonásobne viac ako doteraz ovládať prírodu v sebe, (choroby, degeneratívne procesy, metabolizmus a pod.), aby sme mohli aspoň čiastočne povedať, že každý má aspoň svoj vlastný život pod kontrolou a vie byť zaň zodpovedný
- zastaviť moc človeka nad prírodou možno azda len v prvom okamihu, kým hrozba nepominie. Problém totiž nie je v nadmernosti našej moci, ale predovšetkým v spôsobe jej uplatňovania. Potvrdzuje sa, že neovládame prírodu tak, ako dobyvateľ ovláda cudzí národ, ako niekto, kto stojí mimo prírody, ale že k nej telom, krvou a mozgom patríme, že stojíme v jej strede a že celá naša nadvláda je v tom, že „vieme lepšie ako všetky ostatné tvory poznávať prírodné zákony a správne ich využívať“. Pozorný čitateľ iste postrehne, že citát je skôr osvietenským želaním, ako skutočnosťou. Vieme naozaj využívať prírodné zákony, alebo sa to ešte len musíme pracne učiť?

Jestvuje mnoho morálnych noriem, ktoré sa týkajú oblasti techné, najmä v súvislosti s pôdohospodárstvom, spôsobom života a pod. Potvrdzujú to mnohé príslovia a porekadlá ako: Na svatýho Řehoře, líný sedlák, který neoře. Komu sa nelení, tomu sa zelení a pod. Tradičnej etike môžeme vyčítať, že sa touto stránkou morálky zaoberala menej, ako bezprostrednými vzťahmi medzi ľuďmi.

Enviromentálna etika.

Zdá sa, že na otázky o ekologickej morálke už odpoveď vieme nájsť, aj, keď ju ešte nepoznáme celú. Len v situácii, ktorú konštatuje El Gore, fungujú zatiaľ potravinové reťazce, na ktorých stojí celková ekologická rovnováha, ale aj druhová diverzita v prírode, vrátane existencie človeka ako druhu.
Existencia potravinových reťazcov s celou ich krutosťou a neraz aj nezmyselnosťou nie je výmyslom človeka, ale dielom prírody. Citovaný autor upozorňuje na nebezpečenstvo, ktoré sa zatiaľ podceňuje, pretože aktuálnejšia je konzervatívna naivita napríklad na spôsob myslenia prezidenta Busha, ktorý preferuje ekonomický úspech tu a teraz, bez ohľadu na možné následky. Nároky na životný priestor tu už predsa boli aj bez ekologickej tiesne.
Čo takto vykántriť menejcenných v záujme ekonomickej prosperity, keď už nie je miesto pre všetkých, pretože sa o takéto miesto nikto nestaral a nestará? Pritom ide nielen o miesto pre ľudí, ale aj pre ostatné tvory, ktoré človek potrebuje a ktoré potrebujú človeka. Aj preto musí byť enviromentálna etika ľudská a nemôže byť fyziocentrická či biocentrická.

Navyše starostlivosť o prírodu musí byť dielom kooperácie, spolupráce ľudí, celého spoločenstva a musí preto viesť k humanizácii tohto spoločenstva. Preto sa mýlia tí, čo sa nazdávajú, že stačí, aby človek prestal byť dobyvateľom a stal sa iba pokorným obyvateľom Zeme. Nestačí byť obyvateľom, človek nadobúda vzťah k zodpovednosti stvoriteľa, k obrazu ktorého bol podľa Biblie stvorený – je tvorcom nových pomerov a zodpovedá za Zem ako za dielo, ktoré si prisvojil a ktoré doviedol do súčasného stavu. Človek je tvorca v obraze podobnosti Bohu, stáva sa zodpovedný nielen za činy, ale aj za dôsledky. Organizmy môžu samy utvárať svoje prostredie. V tomto smere je však jednotlivý organizmus takmer bezmocný. Sily, ktoré sú na to potrebné, predpokladajú spoločenstvá kooperujúcich organizmov.
Človek ako biologický druh, ktorého nalaďovanie na relatívne stabilné prírodné prostredie trvalo desiatky, stovky tisíc rokov, je dnes konfrontovaný s inou líniou vývoja biotechnosféry, v ktorej sa pomerne radikálnym spôsobom v časovo krátkych úsekoch mení kvalita podmienok života. Tak vznikajú celkom nové potreby ľudstva. Potreby, ktorým sa človek môže a musí prispôsobiť novou kvalitou sociálnej etiky, čiže spoločensky, pričom táto jeho adaptácia je podmienkou biologického prežitia ľudstva i prírody. Je však evidentné, že nepotrebujeme inú než ľudskú etiku, potrebujeme však radikálnu prestavbu etiky ľudí a najmä novú koncepciu ich kolektívnej zodpovednosti za svet, v ktorom žijú.

Konfrontácia s minulosťou.

Nielen ekologické problémy, nielen technika a technológie, nielen komunikačné médiá sproblematizovali dnes jestvovanie ľudí, tak ako sa to všeobecne traduje, ale tieto problémy sa premietli do celého novovekého myslenia a chápania človeka. Čo napríklad rozvoj poznania, vedeckej a umeleckej tvorby, rozvoj techniky až po dobývanie vesmíru? To všetko je nepochybne pravda, ale ľudia pri tom v novoveku o všeličo prišli a to predovšetkým vo svojich vzťahoch k svetu. Ten bol kedysi plný vzrušujúcich a človeku blízkych významov, plný analógii s ľudským životom a údelom, plný symbolov a znakov antropomorfizujúcich aj prírodu. Ešte aj stredoveké mapy hviezdneho neba sú plné obrazov zvierat, s ktorými sa človek denne stýkal a ktorých správanie prerastalo v jeho vedomí do vzorcov eticky príznačného správania. Asi tak ako v rozprávkach.

V takomto svete bol človek doma, preto sa v ňom pohyboval s oveľa väčšou istotou, hoci sa ho samozrejme i obával.
Neúplné vyčlenenie človeka z prírody trvá potiaľ, pokiaľ zdrvujúca väčšina členov spoločnosti žije v naturálnom hospodárstve a nachádza v styku s prírodou hlavný zdroj uspokojovania svojich základných potrieb. Toto chápanie sveta pramenilo zo vzťahu človeka k prírode ako k pokračovaniu je vlastného „ja“ a bolo nerozlučne späté s podobnou jednotou indivídua a spoločenskej skupiny. Veci sa vyvíjali tak, že človek tu fyzicky bol mierou všetkých vecí a predovšetkým zeme. Dĺžka a plocha zeme sa neurčovala pomocou nejakých absolútnych mier a veličín, Dráha sa vyjadrovala počtom krokov ( odtiaľ pojem stopa), lakeť, palec a piaď boli najprirodzenejšie a najbežnejšie miery.
Stotožňovanie sa človeka s prírodou bolo samozrejme podporované presvedčením, že človek a príroda sú jedno celistvé božské dielo. Vzťah človeka k prírode teda v stredoveku nebol vzťahom subjektu a objektu, ale skôr nachádzaním seba samého vo vonkajšom svete, chápaním kozmu ako subjektu. Staršie náboženstvá uctievali bohov, ktorí boli prítomní v prírodných živloch a každý prírodný jav mal svoju dušu.
V zmysle novoveku celú skutočnosť vrátane prírody, rozčleňujeme a analyzujeme jej jednotlivé časti, ktoré sa dajú merať a vážiť a prevádzať na základné matematické operácie – to je častá predstava prírodovedcov a naturfilozofov. Príroda je rozčlenitelná preto rozpriestranená. Príroda ako skutočný reálny proces je však celkom bez hraníc, najmä bez takých, ktoré by ju vnútorne rozhraničovali a samozrejme zahrňuje do seba aj človeka. Spôsob ako prežívame prírodu okolo seba i v sebe, nemusí zaujímať geológa, botanika, a tobôž fyzika či matematika. Ale etika to zaujímať musí a to nielen tak ako psychológa, alebo ako ekológa, ale ako človeka žijúceho v prírode, uprostred prírody, možno na jej vrchole, ale aj s jej hlbinami v sebe.

Hriechy novoveku.

V tejto oblasti môžeme hovoriť i o tzv. hriechoch novoveku. Príroda, ktorá si úplne sama postačuje, osobnosť, ktorá predstavuje autonómny subjekt diania, akultúra, ktorá sa vyvíja podľa vlastných noriem, boli podľa tradičného výkladu európskych dejín považované za idey, ktorých objavovanie a čoraz dokonalejšie uskutočňovanie je zmyslom dejín.
Je príznačné, že sa zrodila aj predstava o bezhodnotovom svete – všetky hodnoty sa chápu ako čosi, čo skutočnosti implantoval alebo čo do nej projektuje človek, ktorého správanie ako keby prebiehalo v hodnotovom vákuu. Diferencované hľadiská etické, právne, politické i náboženské sa napokon týkali iba ľudí, azda len krása sa s príslušnou dávkou sentimentality pripisovala aj prírode.

Prírodným javom tak ostala iba ekonomická a úžitková hodnota, to je oproti stredoveku neuveriteľná redukcia. Je naozaj najvyšší čas pousilovať sa prinavrátiť prírode jej kultúrne hodnoty, vrátane hodnôt etických, ktoré nadobúdajú rôzne prírodné javy ako nositelia významov. Človeku, ktorý je tvorcom i garantom týchto hodnôt potom prinavrátiť zmysel pre existenciu. Živelne sa o to usilujú rôzne ekologické hnutia od Greenpeace až po Slobodu zvierat, hoci si pri tom veľmi často počínajú až šokujúco naivne, ako sám názov sloboda zvierat naznačuje. Nie je nutné umelo antropomorfizovať prírodu, stačí keď si uvedomíme a naučíme sa opäť oceňovať mieru jej skutočného poľudštenia a jej dôsledky.

Úvaha na záver

Toto by mal byť pokus o naznačenie aspoň niektorých, v danej situácii azda tých najpodstatnejších, aspektov vzťahu človeka s prírodou a jeho miesta v ňom, v zvislosti od etiky a etickej výchovy. Bolo to otvorené ekologickými i enviromentálnymi otázkami, ktoré sú čoraz aktuálnejším zdrojom neistoty ľudí a ich rastúcich obáv o vlastnú existenciu. uvedomujeme si, že tejto hrozbe môžu čeliť iba ľudia, ktorí si musia a môžu uvedomiť svoju zodpovednosť nielen za seba, ale aj za prírodu. Prišiel čas aby sme sa my sami začali o prírodu celkom vážne starať, nielen ju využívať.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Miesto človeka v prírode