A celkom iste by ste sa tomu netešili. Za najvyššie božstvo sa považuje pluralita (akýchkoľevek) názorov. Viera, že prežijú len tie najlešie rezultovala do tragických omylov. Práve vy ste tomu pomohli!
Verím, ste radi, že vaše myšlienky sa stali katalyzátorom vývoja. Neboli by ste filozofom ak by ste tú radosť necítili. Ale skromnosť, pán Voltaire, skromnosť nám od nepamäti pomocou svojich apoštolov prízvukoval Hospodin. Bezmedzné kúpanie sa filozofov v odraze vlastnej slávy nemôže ľudstvu priniesť blaho. Netvrďte, že vám nešlo práve o slávu pri písaní Candida. Prečo inak by ste volili také kruté príklady ešte celkom živé v pamäti vaši súčasníkov. Určite ste volili účinnú presvedčovaciu taktiku ak ste medzi také príklady zvolili portugalské zemetrasenie. Tisíce mŕtvych v priebehu niekoľkých okamihov. Kto by si po tomto dovolil tvrdiť, že všetko je zariadené tak dobre ako sa len dá? Nik. Práve takýto prístup je nehodný filozofa vášho formátu. Neposkytli ste priestor k diskusii, napriek tomu si ho skúsim nájsť.
Ak aj predpokladám nekonečnú dobrotu božstva (aspoň tu ste mi dali na výber- nuž vyberám si ktorékoľvek z tých kresťanských) netúžim aby ma zbavil vśetkého utrpenia. V našej dobe žil akýsi bezvýznamný spevák, rebel. Jeho meno nie je dôležité, nuž nazývajme ho KK. Spieval o tom, že ďakuje za bolesť, utrpenie, slzy. Lebo ho naučili ako chutí radosť, slasť a láska. Azda ste sa nezamysleli nad takouto možnosťou. I keď v mnohom s KK nesúhlasím v tomto bode musím. Bol by svet bez bolesti svetom lepším? Vykreslili ste Eldorádo. Podľa vás najlpeší možný existujúci svet. Blatom bolo zlato a pieskom diamanty. V Eldoráde si ich vôbec necenili, hosťom ich nadelili koľko si len žiadali. S okolným svetom nekomunikovali, ba o jeho existencii vedeli len veľmi málo a veľmi matne. Takýto svet bol podľa vás svetom ideálnym, štastným. Jednoduchá anlógia diamantov a citov privedie i tak jednoduchého človeka akým som ja k poznaniu, že šťastia si ľudia nemôžu vážiť, ba ani o ňom vedieť ak ho majú nadostač. Šťasie je prchavé a to je veľkým šťastím ľudstva. Netuším čomu sa obyvatelia Eldoráda dokázali tešiť ak mali vśetkého nadostač. Jednoduchá empíria ukázala, že človek si len málo cení to, čoho má nadostač, dlho a nepredpokladá, že by to mohol stratiť. Načo chodili deti eldorádčanov do školy? O čom rozhodoval kráľ? Veď nemali ani justičný palác na súdenie zločincov. Tých Eldorádo postrádalo. Nevedomosť a biedu tiež.