Potom, ako náboženský prorok a národný zjednotiteľ Mohamed (571-632 n.l.) zjednotil arabské púštne kmene, ktoré sa ako posledná odnož semitskej rasy pridržiavali pôvodného spôsobu života, rozliala sa neopotrebovaná sila vyčerpávaná len vnútornými rozkolmi, ako neudržateľná záplava. Prorokovi bojovníci dobývali jednu krajinu za druhou a vytvorili ríšu, ktorá na koniec siahala od Turkistanu až po Španielsko. Všetky tieto krajiny sa podieľali na skvostnej islamskej kultúre, s ktorou sa vtedajšia európska kultúra sotva mohla zrovnávať. Náboženské centrum zostalo v Mekke, kde sa nachádzala prastará svätyňa Kaaba; avšak vo vonkajších, ďaleko od seba vzdialených, krajinách islamského sveta vznikli dve vynikajúce strediská duchovnej kultúry; jedno na východe, v Bagdade, kde Kalifovia podporovali umenia a vedu, a druhé na západe v Španielsku , dobytom v 8. storočí. Ďalšiemu prenikaniu Arabov na sever zabránil Karol Martel svojím víťazstvom r. 732. V Španielsku trvala rabská ríša obmedzene len na južnej časti do roku 1492.

Z 228 koránskych veršov venovaným právnym predpisom sa len 10 zaoberá otázkami, ktoré by sme dnes mohli označiť ako ústavno-právne, trinásť súdnictvom a 25 medzinárodnými vzťahmi. Solídny základ organizácie štátnej moci dala predovšetkým Mohamedova prax v Medine a následne vláda štyroch pravoverných kalifov, i keď práve vtedy došlo k rozkolu pre nezhody v otázke najvyššieho vedenia. Od sunnitskej väčšiny sa odlúčila legitimistická šíca a extrémne teokratická cháridža. V čele sunnitského spoločenstva nastolila dynastia Umajjovcov svetský spôsob monarchistickej vlády, mulk.
Za ich nástupcov, Abbásovcov, smeroval vývoj ďalej k faktickému rozdeleniu svetskej a duchovnej moci, i keď v pôvodnom islamskom ideále je takéto delenie cudzie. Rozsiahla ríša sa postupne rozkladala a politické riadenie jednotlivých štátov na seba strhávali svetský sultáni. Kalifát viac menej trval už iba ako fikcia kontinuity najvyššej moci v islame, chápaná prevažne už len v užšom, náboženskom zmysle.
Kalifát v žiadnom prípade neznamenal autoritatívnu právomoc v otázkach vierouky alebo práva, ale len dohľad nad dodržiavaním islamských noriem. Jeho formuláciou a výkladom sa bezprostredne zaoberalo duchovenstvo, t.j. culamá´ a fuqahá´. Tí síce nerozhodovali, kto bude stáť v čele štátu, ale právne a morálne pomery v spoločnosti ovplyvňovali veľmi podstatne.