Prorok mi povedal: „Ostaň u nás, kým nám neprinesú sadqa (t.j. zakat) a potom prikážeme, aby ti z nej dali. Potom však prorok povedal: „Qubejsa, o túto dávku zakat (o pomoc z dávky zakat) môže požiadať jeden z troch (z troch prípadov): Muž, ktorý sa zadĺžil a ktorému je pomoc poskytnutá, kým sa jeho dlžoba splatí a prestane žiadať; a muž, ktorého postihlo nešťastie, ktoré vzalo jeho majetok a ktorému sa poskytuje pomoc , až kým mu nepostačí na živobytie; a muž, ktorého postihla bieda a chudoba, až kým traja rozumní ľudia spomedzi jeho ľudí nepovedia: „toho postihla bieda a chudoba“ a jemu sa poskytuje pomoc až kým mu to nepostačí na živobytie. Ak by okrem týchto prípadov niekto žiadal z dávky zakat, dopúšťa sa hriechu a všetok úžitok z takýchto peňazí predstavuje pre ich vlastníka hriech.“

Máwardí určuje tiež zásady medzinárodného práva (dár al-islám a dár al-harb) a vojenského práva (nezabíjať bezbranných; neničiť bezúčelne majetok, obzvlášť palmové háje a zavlažovacie zariadenia; rozdelenie vojenskej koristi) atď. Najvyššia súdna moc prináleží kalifom. Tí ju zverujú sudcom. Sudca, kádí (arabsky qádí), je menovaný buď priamo vládcom, alebo miestnou správou, naďalej sa však riadi výhradne šarícou. Musí byť osobne bezúhonný, znalý šarící a súdnej praxe. Pôsobí aj ako ochranca verejného záujmu (šarícca nepozná prokuratúru) a všetkých tých, ktorí nemajú inú ochranu, napr. najdúchov, sirôt, nesvojprávnych osôb. Dbá aj o správu majetku pohrešovaných osôb a pod. Potreby praxe si za abásovcov vynútili naviac zriadenie odvolacej inštitúcie pre prešetrenie sťažností (mazávin). Podľa byzantského vzoru sa uzákonila tiež funkcia dozorcu na dodržiavanie poriadku na trhoch (muhtasib), začlenená do islamu podľa koránskeho kolektívneho pokynu „prikazovať vhodné a zakazovať opovrhnutia vhodné“ (3;104,110,114 a i.). Aj tento úradník ukladal tresty.
Máwardího štátna teória pripúšťala, podľa skutočných mocenských pomerov autorovej doby, aj ústupky od ideálu univerzálnej moci kalifátu. Kalíf aj ľud majú uznať faktickú vládu dobyvateľa, keď jedná v súlade s náboženskými predpismi islamu, lebo taká poslušnosť je lepšia ako vzbura, občianska vojna alebo zmätok a bezvládie. Všeobecne sa dá povedať, že živá skutočnosť v muslimských krajinách sa postulátom šarící len viac alebo menej približovala. Popri šarcu sa uplatňovalo tiež zvykové právo národov, ktoré prijali islam ako právo svetské, niekedy priam odporujúce šarícackej norme.