Aj cisár sám a všetko čo má, patrí jedine Bohu. (H.al-Banná).

Muslimskí bratia rozvinuli rozsiahlu hospodársku, sociálnu a predovšetkým militantne propagandistickú a politicko-organizačnú činnosť, uchyľujúcu sa k individuálnemu teroru. Hasan al-Banná bol zavraždený v r.1949. Hnutie sa viac-menej teoreticky aj prakticky rozvíjalo ďalej, stretlo sa viackrát so štátnou mocou Násirovho Egypta (procesy 1954 a 1966) rozšírilo sa ďalej aj do ďalších arabských krajín. Líbyjské ponímanie demokracie, podriadené len Božiemu zákonu stojí tiež v protiklade ku koncepciám veľkej časti fundamentalistov tým, že nepriznáva žiadnu zvláštnu úlohu duchovenstvu. V teoretickej rovine otvára výhľad k obzorom dokonalej rovnosti všetkých občanov.

Odlišné konkrétne projekty islamského štátu, opierajúce sa, naopak, o právnikov, vypracovali najpodrobnejšie Mawdúdi a Chomejní. Obe fundamentalistické koncepcie v tomto prípade sunnitská a šíitská – sú si dosť blízke.

Mawdúdi priznáva všetku zákonodárnu moc len Bohu: ľuďom, či už jednotlivcom, alebo kolektívu, ju odopiera. „Uznávať, že národ má právo zákonodarstva, znamená dopúšťať sa hriechu, lebo toto právo patrí jedine Bohu.“ Je potrebné uzákoniť Božiu vládu, hukúmat-e Alláh. V praxi má mať podobu zodpovedajúcu presnej litere zjaveného zákona. Demokracia znamená presné dodržiavanie ducha a litery šaríci. Dodržiavanie takých predpisov islamu, ako sú zakat v prospech chudobných, dedičské predpisy a zákazom ribá, sa zabraní zlom kapitalizmu. Mawdúdi takýto systém nazýval islamským socializmom, zatiaľ čo likvidácia súkromného vlastníctva a „neprirodzená rovnosť“ sú, podľa jeho názoru, prejavom hrubého materializmu. Hegelovskú triádu a marxistickú výbojovú schému s krivkou, proti ktorej Korán rysuje, pre pohyb dopredu, cestu priamky. Ájátolláh Chomejní (z.1989) vychádza zo šíitskej teórie skrytého imáma. Po dobu jeho neprítomnosti sú najvyšším vedením muslimskej obce poverení faqíhovia. Jeden z nich nadobúda právomoci hlavy štátu, nadradenej prezidentovi, iní zasadajú v Rade odborníkov a v Rade pre ochranu ústavy. Princíp moci faqíhov – velájat-e faqíh – ako vykladačov a presadzovačov zákona sa v Iráne pod Chomejního vedením, po roku 1979, naozaj uskutočnil. Islamský štát nie je ani despotický ani absolutistický. Je konštitučný. Samozrejme nie konštitučný v bežnom zmysle, kde sa o zákonoch hlasuje a ich prijatie závisí na väčšine.