Potom, ako náboženský prorok a národný zjednotiteľ Mohamed (571-632 n.l.) zjednotil arabské púštne kmene, ktoré sa ako posledná odnož semitskej rasy pridržiavali pôvodného spôsobu života, rozliala sa neopotrebovaná sila vyčerpávaná len vnútornými rozkolmi, ako neudržateľná záplava. Prorokovi bojovníci dobývali jednu krajinu za druhou a vytvorili ríšu, ktorá na koniec siahala od Turkistanu až po Španielsko. Všetky tieto krajiny sa podieľali na skvostnej islamskej kultúre, s ktorou sa vtedajšia európska kultúra sotva mohla zrovnávať. Náboženské centrum zostalo v Mekke, kde sa nachádzala prastará svätyňa Kaaba; avšak vo vonkajších, ďaleko od seba vzdialených, krajinách islamského sveta vznikli dve vynikajúce strediská duchovnej kultúry; jedno na východe, v Bagdade, kde Kalifovia podporovali umenia a vedu, a druhé na západe v Španielsku , dobytom v 8. storočí. Ďalšiemu prenikaniu Arabov na sever zabránil Karol Martel svojím víťazstvom r. 732. V Španielsku trvala rabská ríša obmedzene len na južnej časti do roku 1492.

Z 228 koránskych veršov venovaným právnym predpisom sa len 10 zaoberá otázkami, ktoré by sme dnes mohli označiť ako ústavno-právne, trinásť súdnictvom a 25 medzinárodnými vzťahmi. Solídny základ organizácie štátnej moci dala predovšetkým Mohamedova prax v Medine a následne vláda štyroch pravoverných kalifov, i keď práve vtedy došlo k rozkolu pre nezhody v otázke najvyššieho vedenia. Od sunnitskej väčšiny sa odlúčila legitimistická šíca a extrémne teokratická cháridža. V čele sunnitského spoločenstva nastolila dynastia Umajjovcov svetský spôsob monarchistickej vlády, mulk.
Za ich nástupcov, Abbásovcov, smeroval vývoj ďalej k faktickému rozdeleniu svetskej a duchovnej moci, i keď v pôvodnom islamskom ideále je takéto delenie cudzie. Rozsiahla ríša sa postupne rozkladala a politické riadenie jednotlivých štátov na seba strhávali svetský sultáni. Kalifát viac menej trval už iba ako fikcia kontinuity najvyššej moci v islame, chápaná prevažne už len v užšom, náboženskom zmysle.
Kalifát v žiadnom prípade neznamenal autoritatívnu právomoc v otázkach vierouky alebo práva, ale len dohľad nad dodržiavaním islamských noriem. Jeho formuláciou a výkladom sa bezprostredne zaoberalo duchovenstvo, t.j. culamá´ a fuqahá´. Tí síce nerozhodovali, kto bude stáť v čele štátu, ale právne a morálne pomery v spoločnosti ovplyvňovali veľmi podstatne.

Islamu chýba živé magistérium cirkvi v katolíckom zmysle; kolektívna mienka duchovenstva sa mu v štruktúre islamu viac menej blíži. Mierou bezprostredného zapojenia do politického a právneho života spoločnosti ho, v zrovnateľnom pôsobení, prevyšuje.
Po rozvrátení zbytkov abbasovskej moci v Bagdade mongolským vpádom r. 1528, uchovávali si titul kalifov len so symbolickou náboženskou právomocou príslušníci abbásovského rodu, ktorí utiekli do Egypta pod ochranou mamluckých sultánov. Po dobytí Egypta Turkami (1517) odviezol osmanský sultán Selim 1. posledného abbásovského kalifa do Carihradu. Neskôr si osmanskí sultáni pre zvýšenie prestíže vlastného rodu, titul kalifa sami prisvojili. V kresťanskej Európe sa od konca 18. stor. rozšíril mylný názor, že kalifát znamená v islamskom svete autoritu ako u katolíkov pápežstvo. Prestíž tejto inštitúcie sa v nadnárodnom merítku snažil využívať ešte osmanský sultán Abdülhamid II. (z. 1909), presadzujúci vo vlastnom záujme myšlienky panislamizmu. Za kemalovskej revolúcii v Turecku bol kalifát r. 1924 definitívne zrušený. Najucelenejší náčrt islamskej teórie štátnej moci zostavil v dobe pozvoľného rozpadu abbásovskej ríše Abú – l – Hasan al Máwardí (z. 1058) v knihe „O zásadách vlády“ (Kitáb al-ahkám as-sultáníja). Spísal tiež príručku pre sudcov. Máwardí popisuje ideálny islamský štát, aký už fakticky neexistoval. Kalifát ako najväčší imamát bol založený preto, aby prevzal autoritu po prorokoch, hájil náboženstvo a vládol svetu. Kalifovia sú volení z kmeňa Kurajšovcov, zaväzuje ich oprávnenie ahl al-hall wa-l- caqd, „tí, ktorí viažu a rozväzujú“.
Islam vo svojom teoretickom ideále nepozná rozlíšenie duchovnej a svetskej moci, kalifát spája obe. Máwardí rozoberá štátne príjmy (dane chums, Džizja, charádž a zakat), správu vojska, postavenie otrokov a inovercov. Z daní je najdôležitejší Zakat, ktorý je základným náboženským úkonom. V dôležitosti je na druhom mieste po modlitbe. Zakat stelesňuje určitý systém sociálnej pomoci, ktorý islam vytvoril pre ľudí a základy ktorého položil Korán. Ide o presne stanovenú dávku, ktorú muslim odvádza zo svojho majetku. Samotné slovo zakat znamená očistenie a spomína sa na mnohých miestach v Koráne. V tomto zmysle však znamená očistenie majetku. Na zakat máme odkaz už z čias proroka Mohammeda (P.): Jedného dňa sa jeden z muslimov, menom Qubejsa Bin Machárq Al-Hiláhi zadĺžil, a tak prišiel k prorokovi Mohammedovi, žiadajúc o pomoc z prostriedkov dávky zakat. Celý príbeh sám Qubejsa opisuje nasledovne: „Zadĺžil som sa, a tak som išiel k prorokovi Mohhamedovi (P.), aby mi pomohol.

Prorok mi povedal: „Ostaň u nás, kým nám neprinesú sadqa (t.j. zakat) a potom prikážeme, aby ti z nej dali. Potom však prorok povedal: „Qubejsa, o túto dávku zakat (o pomoc z dávky zakat) môže požiadať jeden z troch (z troch prípadov): Muž, ktorý sa zadĺžil a ktorému je pomoc poskytnutá, kým sa jeho dlžoba splatí a prestane žiadať; a muž, ktorého postihlo nešťastie, ktoré vzalo jeho majetok a ktorému sa poskytuje pomoc , až kým mu nepostačí na živobytie; a muž, ktorého postihla bieda a chudoba, až kým traja rozumní ľudia spomedzi jeho ľudí nepovedia: „toho postihla bieda a chudoba“ a jemu sa poskytuje pomoc až kým mu to nepostačí na živobytie. Ak by okrem týchto prípadov niekto žiadal z dávky zakat, dopúšťa sa hriechu a všetok úžitok z takýchto peňazí predstavuje pre ich vlastníka hriech.“

Máwardí určuje tiež zásady medzinárodného práva (dár al-islám a dár al-harb) a vojenského práva (nezabíjať bezbranných; neničiť bezúčelne majetok, obzvlášť palmové háje a zavlažovacie zariadenia; rozdelenie vojenskej koristi) atď. Najvyššia súdna moc prináleží kalifom. Tí ju zverujú sudcom. Sudca, kádí (arabsky qádí), je menovaný buď priamo vládcom, alebo miestnou správou, naďalej sa však riadi výhradne šarícou. Musí byť osobne bezúhonný, znalý šarící a súdnej praxe. Pôsobí aj ako ochranca verejného záujmu (šarícca nepozná prokuratúru) a všetkých tých, ktorí nemajú inú ochranu, napr. najdúchov, sirôt, nesvojprávnych osôb. Dbá aj o správu majetku pohrešovaných osôb a pod. Potreby praxe si za abásovcov vynútili naviac zriadenie odvolacej inštitúcie pre prešetrenie sťažností (mazávin). Podľa byzantského vzoru sa uzákonila tiež funkcia dozorcu na dodržiavanie poriadku na trhoch (muhtasib), začlenená do islamu podľa koránskeho kolektívneho pokynu „prikazovať vhodné a zakazovať opovrhnutia vhodné“ (3;104,110,114 a i.). Aj tento úradník ukladal tresty.
Máwardího štátna teória pripúšťala, podľa skutočných mocenských pomerov autorovej doby, aj ústupky od ideálu univerzálnej moci kalifátu. Kalíf aj ľud majú uznať faktickú vládu dobyvateľa, keď jedná v súlade s náboženskými predpismi islamu, lebo taká poslušnosť je lepšia ako vzbura, občianska vojna alebo zmätok a bezvládie. Všeobecne sa dá povedať, že živá skutočnosť v muslimských krajinách sa postulátom šarící len viac alebo menej približovala. Popri šarcu sa uplatňovalo tiež zvykové právo národov, ktoré prijali islam ako právo svetské, niekedy priam odporujúce šarícackej norme.

Aj napriek tomu však v dobe zanikajúcej politickej jednoty islamského sveta za rozpadu abbásowskej ríše, zostávala v tomto priestore práve šaríca najvýznamnejším spojovateľom. Znovu sa silne uplatnila v XVI. a XVII.storočí v Osmanskej ríši a Mogulskej ríši v Indii. Potom už nastúpilo obdobie silnejúcej sekularizácie, a to najprv práve v štátnej správe a vo vojsku (osmanské zákonníky qanun-náme, medželle atď.). Po zrušení kalifátu Tureckom sa na mnohých miestach zdvihli hlasy volajúce po obnove tejto najvyššej politicko-náboženskej inštitúcie sunnitského islamu. V r.1926 sa za týmto účelom zišiel v Káhire neúspešný kongres. Tieto snahy však onedlho vystriedal nový, modernejší prístup k poňatiu islamského štátu. Jedinou prípustnou ústavou môže a musí byť korán túto myšlienku hlásajú Muslimskí bratia a ďalšie fundamentalistické prúdy. Mawdúdi si ideál islamského štátu predstavuje ako zjednotené spoločenstvo všetkých Muslimov, iní zase zdôrazňujú pružnosť podľa miestnych podmienok. V rokoch konfrontačného bipolárneho pohľadu na svet mnohí hovorili o „tretej ceste“ medzi kapitalizmom a socializmom. V celkovom pojatí postulovaného ideálu pretrváva značná neistota a nejednotnosť.
Hlava muslimskej obce nikdy nemôže mať zákonodárnu právomoc, tá patrí len Bohu. Vládca je povinný radiť sa s náboženskou obcou a obzvlášť s vykladačmi zákonov, duchovenstvom. R.Garaudy dnes kritizuje Máwardího, že v snahe dať absolutizmu kalifov náboženské oprávnenie, argumentoval koránskymi veršami tak servilne, že túto dôležitú zásadu konzultácií (šúra) pozabudol. Práve obšírne porady, diskusie a podiel na rozhodovaní, patria, podľa jeho názoru, k najpodstatnejším rysom rýdzej islamskej ummy, otvorené všetkým, bez rozdielu pôvodu, a uznávajúcimi len vládu Božiu. Koránskeho princípu šúry sa dnes v Líbijskej džamáhíríji dovoláva systém priamej vlády ľudových más prostredníctvom ľudových kongresov. Na druhej strane muslimskí bratia chcú termínom šúrá vytlačiť zo súčasného politického života slovo i pojem „demokracia“ ako islamu cudzí. Hnutie Muslimských bratov (al-ichwán al-muslimún) založil v r.1928 egyptský učiteľ Hasan al-Banná ako organizáciu boja proti polokoloniálnej závislosti svojej vlasti a meštiackym poriadkom. Vychádza síce zo salafíje, ale stavia sa proti zmierlivosti jej reformizmu a kritizuje tiež sociálnu a politickú pasivitu etablovaného asharského duchovenstva. Vytyčuje požiadavku všestrannej islamskej spoločnosti, islamského poriadku, štátu s Koránom ako jedinou ústavou.

(Muslimskí) bratia nie sú náboženské združenie v západnom zmysle tohto slova. Nesúdia, že cisárove patrí cisárovi a čo je Božie Bohu.

Aj cisár sám a všetko čo má, patrí jedine Bohu. (H.al-Banná).

Muslimskí bratia rozvinuli rozsiahlu hospodársku, sociálnu a predovšetkým militantne propagandistickú a politicko-organizačnú činnosť, uchyľujúcu sa k individuálnemu teroru. Hasan al-Banná bol zavraždený v r.1949. Hnutie sa viac-menej teoreticky aj prakticky rozvíjalo ďalej, stretlo sa viackrát so štátnou mocou Násirovho Egypta (procesy 1954 a 1966) rozšírilo sa ďalej aj do ďalších arabských krajín. Líbyjské ponímanie demokracie, podriadené len Božiemu zákonu stojí tiež v protiklade ku koncepciám veľkej časti fundamentalistov tým, že nepriznáva žiadnu zvláštnu úlohu duchovenstvu. V teoretickej rovine otvára výhľad k obzorom dokonalej rovnosti všetkých občanov.

Odlišné konkrétne projekty islamského štátu, opierajúce sa, naopak, o právnikov, vypracovali najpodrobnejšie Mawdúdi a Chomejní. Obe fundamentalistické koncepcie v tomto prípade sunnitská a šíitská – sú si dosť blízke.

Mawdúdi priznáva všetku zákonodárnu moc len Bohu: ľuďom, či už jednotlivcom, alebo kolektívu, ju odopiera. „Uznávať, že národ má právo zákonodarstva, znamená dopúšťať sa hriechu, lebo toto právo patrí jedine Bohu.“ Je potrebné uzákoniť Božiu vládu, hukúmat-e Alláh. V praxi má mať podobu zodpovedajúcu presnej litere zjaveného zákona. Demokracia znamená presné dodržiavanie ducha a litery šaríci. Dodržiavanie takých predpisov islamu, ako sú zakat v prospech chudobných, dedičské predpisy a zákazom ribá, sa zabraní zlom kapitalizmu. Mawdúdi takýto systém nazýval islamským socializmom, zatiaľ čo likvidácia súkromného vlastníctva a „neprirodzená rovnosť“ sú, podľa jeho názoru, prejavom hrubého materializmu. Hegelovskú triádu a marxistickú výbojovú schému s krivkou, proti ktorej Korán rysuje, pre pohyb dopredu, cestu priamky. Ájátolláh Chomejní (z.1989) vychádza zo šíitskej teórie skrytého imáma. Po dobu jeho neprítomnosti sú najvyšším vedením muslimskej obce poverení faqíhovia. Jeden z nich nadobúda právomoci hlavy štátu, nadradenej prezidentovi, iní zasadajú v Rade odborníkov a v Rade pre ochranu ústavy. Princíp moci faqíhov – velájat-e faqíh – ako vykladačov a presadzovačov zákona sa v Iráne pod Chomejního vedením, po roku 1979, naozaj uskutočnil. Islamský štát nie je ani despotický ani absolutistický. Je konštitučný. Samozrejme nie konštitučný v bežnom zmysle, kde sa o zákonoch hlasuje a ich prijatie závisí na väčšine.

Je konštitučný v tom zmysle, že vládcovia sú vo svojej výkonnej a správnej činnosti viazaní radom podmienok určených svätým Koránom a sunnou Prorokovov, nech mu Boh žehná a dá mu mier. Radom podmienok sa rozumejú zákony a prikázania Islamu, ktoré je nutné ctiť a plniť. Islamská vláda je teda vládou Božieho zákona. (Chommejní: Velájad-e Faqíh. Hokúmat-e Eslámí)

Hľadanie Islamského štátu pokračuje. Vlastná bolestná skúsenosť mnohých spoločností, v iných častiach sveta, utvrdila medzitým poznatok, že štátna koncepcia uchyľujúca sa k zdanlivo dokonalému, t.j. neosobnému zákonu alebo predpokladanej zákonitosti dejín nie sú nijako chránené pred nebezpečím podľahnutia pokušeniam totalitarizmu, ak ideologická stránka pojmov nahradí a vylúči hlboký mravný obsah a humánnu prax.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Predstava o ideálnom štáte u arabských mysliteľov