Jazykové výpovede neskúma len z hľadiska ich pravdivosti či nepravdivosti, ale aj z hľadiska ich používania (teória rečových aktov). Jazyk je teda v istom zmysle aj konaním, nielen zrkadlom skutočnosti a ľudských aktov. Najvýznamnejšou osobnosťou, ktorá ovplyvnila vývin celej analytickej filozofie je nepochybne rakúsky filozof Ludwig Wittgenstein (1889-1951). Hoci pochádzal z jednej z najbohatších rakúskych rodín, dedičstva sa vzdal. Po štúdiu techniky, filozofie, logiky a matematiky istý čas prednášal na univerzite v Cambridge, napokon sa však utiahol do ústrania v Írsku. Wittgensteinovým dielom začína v modernej filozofii tzv. lingvistický obrat (linguistic turn), ktorý zasiahol nielen analytickú filozofiu, ale aj hermeneutiku, fenomenológiu, štrukturalizmus a postmodernú filozofiu. Jeho podstatou je to, že filozofia sa nemá zaoberať špekuláciou o obsahoch vedomia; filozofické problémy sa dajú skúmať ako problémy jazyka. Wittgensteinom tak končí filozofia vedomia v modernej filozofii. Wittgensteinova filozofia je predovšetkým analýzou a kritikou jazyka. Štruktúra jazyka zobrazuje svet. Spočiatku – v diele Logicko-filozofický traktát (skrátene Traktát, r.1921) - sa domnieva, že filozofia sa má sústrediť na logickú analýzu jazyka a nedôveruje prirodzenému, bežnému, každodennému hovorovému jazyku. Hľadá ideálny, dokonalý, jednoznačný, presný, logicky skonštruovaný jazyk. Tento jazyk logiky sa pre neho stáva vzorovým jazykom vedy. Jazyk nie je len rámcom komunikácie a sociálneho konania, ale je tiež rozhodujúci pre schopnosť poznávať a myslieť. Jazyk logiky je súhrnom výrokov. Svet je súhrnom faktov, pozostávajúcich z atomárnych faktov. Tieto atomárne fakty sa skladajú z jednotlivých predmetov, ktorým zodpovedajú mená – základné prvky jednoduchých výrokov. Usporiadanie mien v jednoduchom výroku korešponduje s usporiadaním predmetov v atomárnom fakte. To, čo sa nedá povedať, sa vymyká nášmu horizontu. Wittgenstein hovorí „hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta“. Vo svojom druhom diele Filozofické skúmania (publikované až posmrtne r.1953) reviduje svoj názor, vzdáva sa skúmania ideálneho, logicky skonštruovaného jazyka a jeho sémantiky a sústreďuje sa na pragmatickú stránku jazyka. Nejestvuje jediná logika jazyka, ale každý jazyk má svoju vlastnú logiku, svoje prvky (znaky) a pravidlá (gramatiku). Rozlične usporiadané jazyky, rozličné formy jazyka Wittgenstein nazýva jazykové hry. Jazyk, ktorým hovoríme a jazyková hra, ktorú hráme, sú zodpovedné za to, aký je náš obraz sveta.Význam slov nemožno skúmať izolovane ako vzťah slova a predmetu, ale iba v kontexte používania.