Potom vedenie je schopnosť správne používať slová, vstúpiť do jazykovej hry. Wittgenstein ovplyvnil najmä tretiu fázu pozitivizmu vo filozofii – novopozitivizmus (logický pozitivizmus, empirizmus). Ide predovšetkým o filozofiu Viedenského krúžku (Moritz Schlick, Rudolf Carnap, Otto Neurath, Hans Hahn, Kurt Godel, Herbert Feigl, Fridrich Waismann, Phillip Frank), ale aj ďalších významných filozofov (Hans Reichenbach, Carl Gustav Hempel a iní). Viedenský krúžok zanikol roku 1938 a väčšina jeho členov emigrovala do Anglicka a USA, čo prispelu k šíreniu filozofických myšlienok v oblasti logiky a filozofie vedy. Členovia Viedenského krúžku a Berlínskej skupiny totiž unikali pred nacizmom a nemeckými pohromami. V USA našli vhodné útočisko a spolu s domácim pragmatizmom sa ich filozofické postoje stali východiskom pre dnešnú filozofiu USA. Rudolf Carnap (1891-1970) pôsobil ako profesor filozofie na univerzitách vo Viedni a v Prahe, bol významnou osobnosťou Viedenského krúžku. Roku 1935 emigroval do USA, kde sa naďalej venoval filozofii a prednášaniu na univerzitách. Podľa Carnapa má byť nová filozofia logickou analýzou jazyka vedy (syntaxe a sémantiky). Skutočnosť vytvárajú javy, ktoré skúma veda a vypovedá o nich objektovým jazykom. Filozofia skúma logickú štruktúru, význam a podmienky pravdivosti či nepravdivosti jazykových výpovedí. Filozofia sa tak pohybuje na úrovni metajazyka (jazyka o jazyku). Podľa Carnapa výroky prírodných vied hovoria o skutočnosti a sú zmysluplné vtedy, keď sú správne utvorené podľa syntaktických pravidiel a empiricky verifikovateľné. Bezprostredne empiricky verifikovateľné sú iba protokolárne vety (záznamy priameho pozorovania), z ktorých indukciou získavame hypotézy (zovšeobecnenia). Z hypotéz sa logicky odvodzujú nové vety. Carnap hovorí, že všetky ostatné výroky sú zmysluplné vtedy, keď sa dajú previesť na verifikovateľné protokolárne vety alebo sa z nich dajú odvodiť. Mnohé výroky tradičnej filozofie však túto podmienku nespĺňajú – buď sú utvorené syntakticky nesprávne (napr. Heideggerova veta „Nič ničuje“), alebo sú sice syntakticky správne no nie empiricky verifikovateľné. Podľa Carnapa sú to výroky zmysluprázdne alebo nezmyselné a nazýva ich pseudoproblémy vo filozofii. Neskôr Carnap (a ďalší predstavitelia novopozitivizmu) vzhľadom na hypotetický charakter mnohých vedeckých výrokov upúšťa od striktného, úzkeho vymedzenia princípu verifikácie a zavádza voľnejší princíp potvrditeľnosti (confirmability).