Ide o princíp neúplnej verifikácie – vedeckú hypotézu nemusíme definitívne overiť pozorovaním, musíme však poznať metódu jej testovania a podmienky potvrdenia. Výrok je potvrditeľný, ak observačné výroky môžu pozitívne či negatívne prispieť k jeho potvrdeniu. Carnap sa vo svojich prácach zaoberá najmä sémantikou – diela Úvod do sémantiky, Význam a nevyhnutnosť. Vytyčuje ostrejšiu hranicu medzi logickými a mimologickými (non-logical) termínmi, ako aj medzi logickými a faktuálnymi (factual) pravdami. Východiskom mu bolo Fregeho rozlišovanie denotátu a zmyslu jazykových výrazov – zodpovedá im Carnapova dvojica extenzia (extension) a intenzia (intension). Carnap, na rozdiel od Quina, tolerantne uznáva abstraktné entity ako napríklad triedy, vlastnosti, čísla, atď. Zdôvodňuje to tým, že ich matematici a fyzici uznávali po stáročia. Od Quina sa odlišuje tiež rozpracovaním modálnych logík. Navrhoval interpretovať modálnosti ako „tie vlastnosti propozícií, ktoré zodpovedajú určitým sémantickým vlastnostiam viet vyjadrujúcim tieto tieto propozície“. Propozícia je logicky nevyhnutná len vtedy, keď je veta, ktorou je vyjadrená, logicky pravdivá (logically true). Reprezentatívnou postavou americkej analytickej filozofie je Willard Van Orman Quine (1908). Venuje sa štúdiu logiky a filozofie matematiky; čerpá z Russella, ale zároveň sa k nemu kriticky stavia. Významnou črtou jeho filozofie je behaviorizmus, najmä v oblasti učenia sa a používania jazyka. Jeho akademická kariéra je poznačená mnohými úspechmi. Quine je jednou z hlavných postáv filozofie 20.storočia. Jeho prvou filozofickou zbierkou článkou je práca Z logického hľadiska. Vyjadruje tu svoju teóriu ontologickej záväznosti za pomoci pojmu viazanej premennej; popiera existenciu významov jazykových výrazov ako univerzálií alebo abstraktných objektov bez toho, aby tým utrpela ich významuplnosť. Ďalej skúma synonymné nahradzovanie výrazov, ktoré podľa neho nemá zmysel, ak sa nerelativizuje k danému jazyku. Jeho slávne dielo Slovo a objekt vyšlo v roku 1960. Zaoberá sa tu hlavne systematickou neurčitosťou prekladu. Podľa Quina je samotná referencia (denotácia) cudzích termínov a fráz nezistiteľná, čo uvádza na príklade antropológa či jazykovedca skúmajúceho reč neznámeho kmeňa na základe jazyka (jazykov), ktorý (ktoré) sám ovláda. Quine vyvodzuje záver, že vágnosť či neostrosť je „prirodzeným dôsledkom základného mechanizmu učenia sa slov“. Ďalšími významnými Quinovými prácami sú Ontologická relativita, Naturalizovaná epistemológia a Korene referencie.