Analytická filozofia je typom filozofického myslenia 20.storočia toho názoru, že svet môžeme pochopiť vtedy, keď pochopíme jazyk, a filozofické problémy sú riešiteľné ako problémy jazyka. V jazyku je totiž sprostredkovaný náš vzťah k svetu, a teda preniknúť k jeho podstate znamená preniknúť k tradičným filozofickým otázkam bytia, poznania a myslenia. Tento typ filozofického myslenia sa sústreďuje na logickú a lingvistickú analýzu jazyka a skúma jazykové výrazy z hľadiska ich syntaxe, sémantiky a pragmatiky. Logická analýza jazyka môže byť pritom chápaná ako prenikanie ku skrytej štruktúre jazyka (a tým aj sveta) a filozofia je aplikáciou logiky (logicko-analytická filozofia); alebo má za úlohu usporiadať jazyk, a teda i svet (lingvisticko-analytická filozofia).
Prvopočiatky analytickej filozofie sa spájajú s menom nemeckého logika a matematika Gottloba Fregeho (1848-1925), ktorý nastolil otázku vzťahu jazyka a skutočnosti, pojmu a predmetu, zmyslu a významu jazykových výpovedí. V súčasnosti je analytická filozofia charakteristická najmä pre anglo-americkú filozofiu. Jej vývin je spätý s anglickými univerzitami v Cambridge a Oxforde, odkiaľ sa rozšírila aj do USA. Anglický filozof, logik a matematik Bertrand Russell (1872-1970) je pôvodcom a išpirátorom viacerých filozofických hnutí (kritický realizmus, neorealizmus, neopozitivizmus), no on sám sa odmieta svojou originalitou zaradiť k niektorej filozofickej orientácii. Jeho koncepcia výstavby reality je označovaná ako logický atomizmus. Skutočnosť je tvorená zmyslovými údajmi – atomárnymi faktami, ktoré sú vyjadrené atomárnymi výrokmi (spojenie elementárneho mena s elementárnym predikátom). Spojením atomárnych výrokov vznikajú zložitejšie výroky, ktorých pravdivosť alebo nepravdivosť závisí na pravdivosti alebo nepravdivosti atomárnych výrokov. U Russella splýva filozofia s logikou vedy, je zástancom vedeckého postoja vo vede. Na výroky filozofie i na výroky exaktných vied sa sa vzťahujú rovnaké kritériá (jednoduchosť, presnosť, verifikovateľnosť, logická konzistentnosť). Medzi Russellove najznámejšie diela patria Princípy matematiky, Princípy filozofie, Problémy filozofie, Analýza ducha, Ľudské poznanie, jeho rozsah a hranice; Logika a poznanie. B. Russell bol ocenení Nobelovou cenou za mier a literatúru. John Langshaw Austin (1911-1960) sa sústredil na každodenný, bežne používaný jazyk (ordinary language).

Jazykové výpovede neskúma len z hľadiska ich pravdivosti či nepravdivosti, ale aj z hľadiska ich používania (teória rečových aktov). Jazyk je teda v istom zmysle aj konaním, nielen zrkadlom skutočnosti a ľudských aktov. Najvýznamnejšou osobnosťou, ktorá ovplyvnila vývin celej analytickej filozofie je nepochybne rakúsky filozof Ludwig Wittgenstein (1889-1951). Hoci pochádzal z jednej z najbohatších rakúskych rodín, dedičstva sa vzdal. Po štúdiu techniky, filozofie, logiky a matematiky istý čas prednášal na univerzite v Cambridge, napokon sa však utiahol do ústrania v Írsku. Wittgensteinovým dielom začína v modernej filozofii tzv. lingvistický obrat (linguistic turn), ktorý zasiahol nielen analytickú filozofiu, ale aj hermeneutiku, fenomenológiu, štrukturalizmus a postmodernú filozofiu. Jeho podstatou je to, že filozofia sa nemá zaoberať špekuláciou o obsahoch vedomia; filozofické problémy sa dajú skúmať ako problémy jazyka. Wittgensteinom tak končí filozofia vedomia v modernej filozofii. Wittgensteinova filozofia je predovšetkým analýzou a kritikou jazyka. Štruktúra jazyka zobrazuje svet. Spočiatku – v diele Logicko-filozofický traktát (skrátene Traktát, r.1921) - sa domnieva, že filozofia sa má sústrediť na logickú analýzu jazyka a nedôveruje prirodzenému, bežnému, každodennému hovorovému jazyku. Hľadá ideálny, dokonalý, jednoznačný, presný, logicky skonštruovaný jazyk. Tento jazyk logiky sa pre neho stáva vzorovým jazykom vedy. Jazyk nie je len rámcom komunikácie a sociálneho konania, ale je tiež rozhodujúci pre schopnosť poznávať a myslieť. Jazyk logiky je súhrnom výrokov. Svet je súhrnom faktov, pozostávajúcich z atomárnych faktov. Tieto atomárne fakty sa skladajú z jednotlivých predmetov, ktorým zodpovedajú mená – základné prvky jednoduchých výrokov. Usporiadanie mien v jednoduchom výroku korešponduje s usporiadaním predmetov v atomárnom fakte. To, čo sa nedá povedať, sa vymyká nášmu horizontu. Wittgenstein hovorí „hranice môjho jazyka sú hranicami môjho sveta“. Vo svojom druhom diele Filozofické skúmania (publikované až posmrtne r.1953) reviduje svoj názor, vzdáva sa skúmania ideálneho, logicky skonštruovaného jazyka a jeho sémantiky a sústreďuje sa na pragmatickú stránku jazyka. Nejestvuje jediná logika jazyka, ale každý jazyk má svoju vlastnú logiku, svoje prvky (znaky) a pravidlá (gramatiku). Rozlične usporiadané jazyky, rozličné formy jazyka Wittgenstein nazýva jazykové hry. Jazyk, ktorým hovoríme a jazyková hra, ktorú hráme, sú zodpovedné za to, aký je náš obraz sveta.Význam slov nemožno skúmať izolovane ako vzťah slova a predmetu, ale iba v kontexte používania.

Potom vedenie je schopnosť správne používať slová, vstúpiť do jazykovej hry. Wittgenstein ovplyvnil najmä tretiu fázu pozitivizmu vo filozofii – novopozitivizmus (logický pozitivizmus, empirizmus). Ide predovšetkým o filozofiu Viedenského krúžku (Moritz Schlick, Rudolf Carnap, Otto Neurath, Hans Hahn, Kurt Godel, Herbert Feigl, Fridrich Waismann, Phillip Frank), ale aj ďalších významných filozofov (Hans Reichenbach, Carl Gustav Hempel a iní). Viedenský krúžok zanikol roku 1938 a väčšina jeho členov emigrovala do Anglicka a USA, čo prispelu k šíreniu filozofických myšlienok v oblasti logiky a filozofie vedy. Členovia Viedenského krúžku a Berlínskej skupiny totiž unikali pred nacizmom a nemeckými pohromami. V USA našli vhodné útočisko a spolu s domácim pragmatizmom sa ich filozofické postoje stali východiskom pre dnešnú filozofiu USA. Rudolf Carnap (1891-1970) pôsobil ako profesor filozofie na univerzitách vo Viedni a v Prahe, bol významnou osobnosťou Viedenského krúžku. Roku 1935 emigroval do USA, kde sa naďalej venoval filozofii a prednášaniu na univerzitách. Podľa Carnapa má byť nová filozofia logickou analýzou jazyka vedy (syntaxe a sémantiky). Skutočnosť vytvárajú javy, ktoré skúma veda a vypovedá o nich objektovým jazykom. Filozofia skúma logickú štruktúru, význam a podmienky pravdivosti či nepravdivosti jazykových výpovedí. Filozofia sa tak pohybuje na úrovni metajazyka (jazyka o jazyku). Podľa Carnapa výroky prírodných vied hovoria o skutočnosti a sú zmysluplné vtedy, keď sú správne utvorené podľa syntaktických pravidiel a empiricky verifikovateľné. Bezprostredne empiricky verifikovateľné sú iba protokolárne vety (záznamy priameho pozorovania), z ktorých indukciou získavame hypotézy (zovšeobecnenia). Z hypotéz sa logicky odvodzujú nové vety. Carnap hovorí, že všetky ostatné výroky sú zmysluplné vtedy, keď sa dajú previesť na verifikovateľné protokolárne vety alebo sa z nich dajú odvodiť. Mnohé výroky tradičnej filozofie však túto podmienku nespĺňajú – buď sú utvorené syntakticky nesprávne (napr. Heideggerova veta „Nič ničuje“), alebo sú sice syntakticky správne no nie empiricky verifikovateľné. Podľa Carnapa sú to výroky zmysluprázdne alebo nezmyselné a nazýva ich pseudoproblémy vo filozofii. Neskôr Carnap (a ďalší predstavitelia novopozitivizmu) vzhľadom na hypotetický charakter mnohých vedeckých výrokov upúšťa od striktného, úzkeho vymedzenia princípu verifikácie a zavádza voľnejší princíp potvrditeľnosti (confirmability).

Ide o princíp neúplnej verifikácie – vedeckú hypotézu nemusíme definitívne overiť pozorovaním, musíme však poznať metódu jej testovania a podmienky potvrdenia. Výrok je potvrditeľný, ak observačné výroky môžu pozitívne či negatívne prispieť k jeho potvrdeniu. Carnap sa vo svojich prácach zaoberá najmä sémantikou – diela Úvod do sémantiky, Význam a nevyhnutnosť. Vytyčuje ostrejšiu hranicu medzi logickými a mimologickými (non-logical) termínmi, ako aj medzi logickými a faktuálnymi (factual) pravdami. Východiskom mu bolo Fregeho rozlišovanie denotátu a zmyslu jazykových výrazov – zodpovedá im Carnapova dvojica extenzia (extension) a intenzia (intension). Carnap, na rozdiel od Quina, tolerantne uznáva abstraktné entity ako napríklad triedy, vlastnosti, čísla, atď. Zdôvodňuje to tým, že ich matematici a fyzici uznávali po stáročia. Od Quina sa odlišuje tiež rozpracovaním modálnych logík. Navrhoval interpretovať modálnosti ako „tie vlastnosti propozícií, ktoré zodpovedajú určitým sémantickým vlastnostiam viet vyjadrujúcim tieto tieto propozície“. Propozícia je logicky nevyhnutná len vtedy, keď je veta, ktorou je vyjadrená, logicky pravdivá (logically true). Reprezentatívnou postavou americkej analytickej filozofie je Willard Van Orman Quine (1908). Venuje sa štúdiu logiky a filozofie matematiky; čerpá z Russella, ale zároveň sa k nemu kriticky stavia. Významnou črtou jeho filozofie je behaviorizmus, najmä v oblasti učenia sa a používania jazyka. Jeho akademická kariéra je poznačená mnohými úspechmi. Quine je jednou z hlavných postáv filozofie 20.storočia. Jeho prvou filozofickou zbierkou článkou je práca Z logického hľadiska. Vyjadruje tu svoju teóriu ontologickej záväznosti za pomoci pojmu viazanej premennej; popiera existenciu významov jazykových výrazov ako univerzálií alebo abstraktných objektov bez toho, aby tým utrpela ich významuplnosť. Ďalej skúma synonymné nahradzovanie výrazov, ktoré podľa neho nemá zmysel, ak sa nerelativizuje k danému jazyku. Jeho slávne dielo Slovo a objekt vyšlo v roku 1960. Zaoberá sa tu hlavne systematickou neurčitosťou prekladu. Podľa Quina je samotná referencia (denotácia) cudzích termínov a fráz nezistiteľná, čo uvádza na príklade antropológa či jazykovedca skúmajúceho reč neznámeho kmeňa na základe jazyka (jazykov), ktorý (ktoré) sám ovláda. Quine vyvodzuje záver, že vágnosť či neostrosť je „prirodzeným dôsledkom základného mechanizmu učenia sa slov“. Ďalšími významnými Quinovými prácami sú Ontologická relativita, Naturalizovaná epistemológia a Korene referencie.

Podľa neho učenie sa jazyka nie je založené na osvojení si širokého repertoáru ideí a predstáv tvoriacich alebo spojených s významom, ale na správnych reakciách počas počúvania, čítania a hovorenia týchto výrazov. Medzi takéto reakcie patrí vyjadrenie súhlasu či nesúhlasu, zameranie pozornosti na ukazované predmety, relevantné použitie príbuzných výrazov, a podobne. Základnými objektmi vzhľadom na učenie sa jazyka i poznanie vôbec sú fyzikálne telesá. Z aktívneho pozorovania a používania týchto telies v prostredí študenta či používateľa jazyka sú odvodené ich sekundárne vlastnosti či kvality, napr. tvary, farby, atď. Profesor fyziky na univerzite v Berlíne Hans Reichenbach (1891-1953) organizoval skupinu prívržencov filozofického scientizmu Spoločnosť pre empirickú filozofiu. Táto Spoločnosť udržiavala úzky kontakt s Viedenským krúžkom a Reichenbach s jeho členmi viedol teoretické spory. Kritizoval predovšetkým princíp verifikácie, a namiesto neho navrhoval princíp pravdepodobnosti. Žiadne tvrdenie nemožno interpretovať ako bezpodmienečne pravdivé alebo nepravdivé. Na Reichenbachov podnet sa roku 1930 začal vydávať časopis Erkenntnis, týkajúci sa vedeckej filozofie. Reichenbach sa po nástupe Hitlera natrvalo usadil v USA. Analytická filozofia sa výrazne odlišuje od iných filozofických prúdov. Má totiž odlišný názor na predmet filozofie a metódy poznania. Do podstaty sveta možno nahliadnuť nahliadnutím do podstaty jazyka. Z prúdu analytickej filozofie povstalo mnoho významných postáv súčasnej filozofie. Predovšetkým Wittgensteinov lingvistický obrat ovplyvnil mnoho ďalších filozofických prúdov. Po nástupe nacizmu v Európe mnoho filozofov emigrovalo do Spojených Štátov, čím prispeli k šíreniu analytickej filozofie a položeniu základov (spolu s pragmatizmom) pre dnešnú americkú filozofiu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk