Aj keď v dnešnej dobe existuje vo filozofii samostatná veda, ktorá sa zaoberá správaním človeka, zvaná etika, filozofi sa týmto problémom zaoberali už dávno predtým, ako vznikla a sformovala sa do dnešnej podoby. Oddávna sa snažili nájsť odpovede na otázku, ako má jednotlivec konať vo vzťahu k sebe, k svojmu prostrediu, k iným ľuďom. Čo však pojem správanie človeka vlastne znamená?
Morálne postoje človeka sa zväčša prejavujú práve v každodenných situáciách, v konkrétnej činnosti. Konanie je užší pojem ako správanie, ktoré zahrnuje každú činnosť organizmu jedinca vo vzťahu k prostrediu. Organizmy sú vybavené mechanizmom samoregulácie. Napríklad živočích je so svojím prostredím spätý inštinktívnym usmerňovaním. Jedným z prvých filozofov, ktorý sa zaoberal touto otázkou, bol Protagoras, filozof považovaný za najvýznamnejšieho sofistu. Jeho postoj k správaniu človeka sa odráža vo výroku: „Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich, že nie sú.“ Človek by teda podľa tohto výroku mal byť sám sebe absolútnou mierou vo svojom správaní. Taktiež by sa mal učiť cnosti, čo je podľa sofistov zbehlosť v akejkoľvek oblasti ľudského konania.
Sokrates, predstaviteľ klasického obdobia gréckej filozofie, sa zaoberal touto problematikou v hlbšom zmysle. Vo svojich názoroch na správanie človeka dokonca položil aj základy etike, preto ho aj nazývajú „otec etiky“. Podľa neho sa človek podriaďuje tomu, že existuje len jedno dobro, a to je vedomosť, a len jedno zlo, a tým je nevedomosť. Z tohoto vychádza aj jeho teória morálneho intelektualizmu, ktorá hovorí o tom, že poznanie dobra a zla je nutnou a postačujúcou podmienkou morálneho konania. Ďalším významným predstaviteľom pohanskej starovekej filozofie je Platón, Sokratov žiak. Podľa neho je naše správanie podriadené tomu, ktorá z troch duší (zmyslová, impulzívna, či rozumová) má v nás prevahu. Každej duši totiž patrí jedna špecifická vlastnosť, ktorej prevaha do istej miery ovplyvní správanie človeka. Zmyslovej duši prináleží umiernenosť, impulzívnej statočnosť a rozumovej múdrosť. Týmito troma vlastnosťami je určené aj rozvrstvenie obyvateľstva v Platónovom ideálnom štáte. Najvyšším cieľom každého ľudského snaženia je podľa Aristotela dosiahnutie blaženosti

(eudaimónia). Blaženosť je to, čo „vždy žiadame pre ňu samu a nikdy nie pre čosi iné“.