Blaženosť teda musíme pokladať za jednu z foriem, ktoré sú žiadúce samy osebe, a nie za prostriedok na dosiahnutie účelu; lebo blaženosť nič nepotrebuje, ale stačí si sama. Aristoteles však striktne rozlišuje medzi úsilím o blaženosť a jednoduchým užívaním rozkoše, aké hlásala kyrénska škola. Táto teória sa nazýva eudaimonistická. Podľa Aristotela ja človek cnostný ak koná dobré skutky. Cnosť je určitá zlatá stredná cesta (via media aurea) medzi dvoma extrémami ľudského správania.
Ústredným bodom stoickej filozofie, ktorá sa už radí do poklasickej gréckej filozofie, je práve fenomén správania človeka. Podľa stoicizmu sa má človek zbavovať všetkých vášní a dospieť do stavu rozumnej vyrovnanosti, tzv. ataraxie, v ktorej dokáže čokoľvek prijať bez najmenšieho vzrušenia. Taktiež verili, že život človeka je predurčený. Spoznať však vlastnú bezmocnosť voči osudovému predurčeniu pre stoikov neznamená oddávať sa nečinnosti, ale naopak, prijímať svoje povinnosti.
Významná bola ja Epikurova škola. Epikurovi predovšetkým záležalo na tom, aby mohol pripustiť slobodné konanie. Ako cieľ ľudského konania vyzdvihol blaženosť. Treba sa vyhýbať utrpeniu a vyhľadávať slasť. Epikurovu výzvu vyhľadávať blaženosť a slasť však mnohí nesprávne pochopili ako nabádanie k bezuzdnému oddávaniu sa rozkošiam. Výraz „epikurovstvo“ dostal hanlivý význam a za „epikurovca“ sa dodnes pokladá bezstarostný pôžitkár. On však pod pojmom blaženosť videl umiernený spôsob života, ktorý je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania. Telesné pôžitky sú krátkodobé a prechádzajú do svojich protikladov, trvalú blaženosť dosahuje iba pokojná duša filozofa.
Treťou skupinou poklasickej gréckej filozofie sú skeptici. Tí tvrdia, že človek dosiahne stav duševného pokoja až keď sa zbaví nároku spoznávať svet. Úsilie o dosiahnutie tohto stavu by podľa skeptikov malo byť východiskom nášho praktického života.
Množstvo pohľadov rôznych filozofov pohanskej starovekej filozofie na ľudské správanie, a ich rôznorodosť, poukazuje na to, že interpretácia toho, prečo sa človek správa v daných situáciách tak ako sa správa, a čomu je toto správanie podriadené, nie je ani zďaleka jednoduchá a jednoznačná záležitosť. Je len na nás, aby sme si ich názormi pomohli vytvoriť si tie vlastné.