Hlavní predstavitelia pohanskej starovekej filozofie a problematika správania človeka

Aj keď v dnešnej dobe existuje vo filozofii samostatná veda, ktorá sa zaoberá správaním človeka, zvaná etika, filozofi sa týmto problémom zaoberali už dávno predtým, ako vznikla a sformovala sa do dnešnej podoby. Oddávna sa snažili nájsť odpovede na otázku, ako má jednotlivec konať vo vzťahu k sebe, k svojmu prostrediu, k iným ľuďom. Čo však pojem správanie človeka vlastne znamená?
Morálne postoje človeka sa zväčša prejavujú práve v každodenných situáciách, v konkrétnej činnosti. Konanie je užší pojem ako správanie, ktoré zahrnuje každú činnosť organizmu jedinca vo vzťahu k prostrediu. Organizmy sú vybavené mechanizmom samoregulácie. Napríklad živočích je so svojím prostredím spätý inštinktívnym usmerňovaním. Jedným z prvých filozofov, ktorý sa zaoberal touto otázkou, bol Protagoras, filozof považovaný za najvýznamnejšieho sofistu. Jeho postoj k správaniu človeka sa odráža vo výroku: „Mierou všetkých vecí je človek, jestvujúcich, že sú, nejestvujúcich, že nie sú.“ Človek by teda podľa tohto výroku mal byť sám sebe absolútnou mierou vo svojom správaní. Taktiež by sa mal učiť cnosti, čo je podľa sofistov zbehlosť v akejkoľvek oblasti ľudského konania.
Sokrates, predstaviteľ klasického obdobia gréckej filozofie, sa zaoberal touto problematikou v hlbšom zmysle. Vo svojich názoroch na správanie človeka dokonca položil aj základy etike, preto ho aj nazývajú „otec etiky“. Podľa neho sa človek podriaďuje tomu, že existuje len jedno dobro, a to je vedomosť, a len jedno zlo, a tým je nevedomosť. Z tohoto vychádza aj jeho teória morálneho intelektualizmu, ktorá hovorí o tom, že poznanie dobra a zla je nutnou a postačujúcou podmienkou morálneho konania. Ďalším významným predstaviteľom pohanskej starovekej filozofie je Platón, Sokratov žiak. Podľa neho je naše správanie podriadené tomu, ktorá z troch duší (zmyslová, impulzívna, či rozumová) má v nás prevahu. Každej duši totiž patrí jedna špecifická vlastnosť, ktorej prevaha do istej miery ovplyvní správanie človeka. Zmyslovej duši prináleží umiernenosť, impulzívnej statočnosť a rozumovej múdrosť. Týmito troma vlastnosťami je určené aj rozvrstvenie obyvateľstva v Platónovom ideálnom štáte. Najvyšším cieľom každého ľudského snaženia je podľa Aristotela dosiahnutie blaženosti

(eudaimónia). Blaženosť je to, čo „vždy žiadame pre ňu samu a nikdy nie pre čosi iné“.

Blaženosť teda musíme pokladať za jednu z foriem, ktoré sú žiadúce samy osebe, a nie za prostriedok na dosiahnutie účelu; lebo blaženosť nič nepotrebuje, ale stačí si sama. Aristoteles však striktne rozlišuje medzi úsilím o blaženosť a jednoduchým užívaním rozkoše, aké hlásala kyrénska škola. Táto teória sa nazýva eudaimonistická. Podľa Aristotela ja človek cnostný ak koná dobré skutky. Cnosť je určitá zlatá stredná cesta (via media aurea) medzi dvoma extrémami ľudského správania.
Ústredným bodom stoickej filozofie, ktorá sa už radí do poklasickej gréckej filozofie, je práve fenomén správania človeka. Podľa stoicizmu sa má človek zbavovať všetkých vášní a dospieť do stavu rozumnej vyrovnanosti, tzv. ataraxie, v ktorej dokáže čokoľvek prijať bez najmenšieho vzrušenia. Taktiež verili, že život človeka je predurčený. Spoznať však vlastnú bezmocnosť voči osudovému predurčeniu pre stoikov neznamená oddávať sa nečinnosti, ale naopak, prijímať svoje povinnosti.
Významná bola ja Epikurova škola. Epikurovi predovšetkým záležalo na tom, aby mohol pripustiť slobodné konanie. Ako cieľ ľudského konania vyzdvihol blaženosť. Treba sa vyhýbať utrpeniu a vyhľadávať slasť. Epikurovu výzvu vyhľadávať blaženosť a slasť však mnohí nesprávne pochopili ako nabádanie k bezuzdnému oddávaniu sa rozkošiam. Výraz „epikurovstvo“ dostal hanlivý význam a za „epikurovca“ sa dodnes pokladá bezstarostný pôžitkár. On však pod pojmom blaženosť videl umiernený spôsob života, ktorý je naplnený duchovnými pôžitkami z filozofického rozjímania. Telesné pôžitky sú krátkodobé a prechádzajú do svojich protikladov, trvalú blaženosť dosahuje iba pokojná duša filozofa.
Treťou skupinou poklasickej gréckej filozofie sú skeptici. Tí tvrdia, že človek dosiahne stav duševného pokoja až keď sa zbaví nároku spoznávať svet. Úsilie o dosiahnutie tohto stavu by podľa skeptikov malo byť východiskom nášho praktického života.
Množstvo pohľadov rôznych filozofov pohanskej starovekej filozofie na ľudské správanie, a ich rôznorodosť, poukazuje na to, že interpretácia toho, prečo sa človek správa v daných situáciách tak ako sa správa, a čomu je toto správanie podriadené, nie je ani zďaleka jednoduchá a jednoznačná záležitosť. Je len na nás, aby sme si ich názormi pomohli vytvoriť si tie vlastné.