François Marie Arouet Voltaire životopis

Významný predstaviteľ francúzskeho osvietenstva; filozof, historik, spisovateľ. Podstatne ovplyvnil formovanie sa francúzskeho osvietenstva tým, že spojil najlepšie prvky domácej racionalistickej tradície s anglickým filozofickým empirizmom (J.Locke) a prírodovedou (I.Newton). Ostro vystupoval proti základným ideám „zjaveného“ náboženstva (uznávanie osobného boha, nesrteľnej duše atď.), odmietal však aj dôsledný materializmus. Jeho pozícia je deistická: uznáva boha ako hybný princíp a „zákonodárcu“ prírody, aj ako garanta morálky. Útočil však proti bežným kresťanským predstavám o bohu a proti hlavnej náboženskej inštitúcii – cirkvi (videl v nej základnú prekážku pokroku). Voltaire pranieroval svojvôľu cirkvi a feudálov, zároveň však nástojil na princípe súkromného vlastníctva, odmietal myšlienku sociálnej rovnosti a revolúcie. V jeho pozícii sú citeľné elitárne postoje, protikladné plebejskému postoju J.J. Rousseaua. Ako historik sa pokúsil prejsť od kronikárskeho prístupu k dejinám, k ich výkladu na základe nejakého vnútorného zmyslu, princípu. Videl ho v prirodzenom (od boha nezávislom) vzostupnom vývine ľudstva, v raste pokroku. Roku 1734 uverejnil v Anglicku Filozofické listy, v ktorých oboznamoval spoločnosť s anglickou filozofiou, doma uverejnil Stotočie Ľudovíta XIV. (1751), Esej o mravoch a duchu národov (1756) a i. Voltairovo l i t e r á l n e d i e l o je úzko späté s jeho filozofickými myšlienkami. V Bastile začal písať tragédiu Oidipus (1718) a načrtol epos Henriáda (1723,1728), oslavu náboženskej znášanlivosti. Satirická báseň proti askéze Sveták (1736) bránila účinky civilizácie vytvárajúcej prepych. V smiešno-hrdinskom epose Panna Orleánska (1755,1762) parodoval legendu o Jane z Arcu. Do divadelnej tvorby (vyše 50 hier, z toho 27 tragédií) vnášal osvietenský program pokroku a boja proti útlaku. Tragédie Brutus (1730) a Césarova smrť (1735) vyzdvihli antický republikánsky ideál. Najúspešnejšie boli Zaira (1732), Mérope (1743), Tancréde (1760). K problému tolerancie sa vrátil v hrách Mohamed alebo Fanatizmus (1742), Guebrovia alebo Znášanlivosť (1769). Repertoár tém rozšíril o príbehy z národných dejín a z orientálneho prostredia. Vydržiaval si vlastnú scénu, jeho zásluhou zmizli z javísk šľachtické kreslá, presadil realistickejšie kostýmovanie a prirodzenejšiu dramatickú dikciu.

Nástrojom filozofickej propagandy bolo aj 26 jasne a vtipne napísaných tézových románov a poviedok, ktoré nadväzovali na realistické a pikareskné tradície, ale využívali sa v nich aj exotické a fantasticko-utopické prvky. K najčítanejším patria Zadig alebo Osud (1748, slov.1951), swiftovský Mikromegas (1752) zosmiešňujúci nezmyselné krviprelievanie a velikášstvo vládcov, Candide alebo Optimizmus (1759, slov. 1951), satircká konfrontácia nekritickej optimistickej teórie o vševládnej harmónii s rôznymi formami zla, ktoré treba prekonávať činorodou prácov. V Prostáčikovi (1767) očami mladého Hurona sleduje rozporuplný obraz francúzskych pomerov po odvolaní Nantského ediktu, trpko výsmešná Babylónska princezná (1768, slov. 1951, 1972) pranieruje dobové mravy. V estetickej oblasti Voltaire zo všetkých súčastníkov najúčinnejšie využíval vycibrený, britký, karikujúci a útočný štýl. Zanechal bohatú korešpondenciu ( do 4000 listov). Svojou mysliteľskou, umeleckou, organizátorskou činnosťou a významom svojej osobnosti výrazne prispel k šíreniu osvietenstva v Európe a k ideovej príprave buržoáznej revolúcie r.1789.