Tým, že legitimizácia má aj politickú dimenziu , dochádza k prepojeniu vedy a spoločnosti, čím sa požiadavka pluralitnej spoločnosti môže ponímať ako požiadavka pluralitného vedenia – obe sú dôsledkom plurality rečových hier. „Celek sám o sobě je neuchopitelný, poznání jako takové není neomezené.“ /Welsch, str. 102/ Sama veda prišla na to, že jej nároky na absolútne vedenie sa redukujú na poznanie obmedzených jednotlivých systémov. Postmoderna vyrástla z vedeckej moderny 20. storočia v rozchode s celkom. Nie je jednotná, homogénna, harmonická, ale rozdielne štrukturovaná, heterogénna, pluralitná.
Samu pluralitu je ale ťažké zachytiť. Welsch upozorňuje, že jej hrozia dve nebezpečenstvá: Ľubovôla a povrchnosť. Povrchnosť hrozí v tom prípade, že používame pluralitu ako „barličky“ – keď niečo roešime, môžeme si vypomôcť spojeniami ako „z môjho pohľadu“, „z môjho stanoviska“ a podobne. Pravá pluralita vystupuje v svetle rozporu rôznych konceptov a len vtedy je účinná a plodná. Nie v jednoduchom oznamovaní subjektov. Ale aj v povrchnosti je vidieť ako je už pluralita rozšírená, vraví Welsch.
Ľubovôľa hrozí tam, kde artikulácia problému a riešenie nie sú dostatočné a rieši sa mávnutím ruky – „anything goes“ – veci sa proste stávajú – človek síce poznal, že rôznorodosť formuje skutočnosť, ale nie je ochotný už ďalej rozlišovať aký problém máme a ako ho riešiť. Welsch zdôrazňuje, že je potrebné v praxi presne rozlišovať a artikulovať a nie všetko zmiešavať do „postmoderného guláša“. Postmodena prináša predovšetkým pluralitu a s ňou spojenú demokratickosť. Ruka v ruke s nimi ale prichádza aj zodpovednosť. Práve tá sa prejavuje v presnej diferenciácii a artikulácii. Demokratizácia prináša slobodu a nutnosť sa slobodne rozhodnúť, a to na základe novej etiky, ktorú postmoderna potrebuje a hlása. No to už je ďalšia samostatná problematika.