Postmoderá situácia

„Všechno, co je uznávané, třeba od včerejška, má být předmětem pdezření“ /Lyotard, str. 28/ Lyotard vskutku prejavuje hlbokú skepsu k existujúcim spôsobom a metódam uvažovania. Pochybovanie nie je ale nič nové. Asi najviac ho spropagoval Descartes. Jeho pochybovanie však bolo iné. Descartes pochybovaním očisťuje všetky poznatky, aby našiel neotrasiteľný základ vedenia – pochybovanie je preňho prostriedkom k pevnému ukotveniu pravdy. Naopak postmoderna nehľadá objektívnu pravdu, pretože neverí, že niečo také existuje. Aj W. Welsch píše, že postmoderna sa vymedzuje proti novovekej moderne, ktorá bola doslova posadnutá snami o jednote. Postmoderna sa stavia proti totalitným pojmom pravda, spravodlivosť a pod., nie je jedna pravda ani spravodlivosť, ale sú v množnom čísle. „Postmoderna je skutečnou demokracií, neboť jejími společnými obsahy jsou rozmanitost názorů, kde vzory jednání jsou plurální a stávají se závaznými.“/Welsch, str.12/
Wolfgang Welsch rozdeľuje postmodernizmus na bezbrehý a precízny. Bezbrehý sa snaží všetko, čo sa vymyká bežnému chápaniu racionality zachytiť v čo možno najširšej podobe a potom to navzájom zmiešať. To Welsch nazýva „zamlžovaním“ významu, čo oprávnene vyčíta bezbrehému postmodernizmu aj kritika, no taktiež sama nejde ďalej – tým spolu vytvárajú „postmoderný guláš“, rozptyľujúci akúkoľvek možnosť zachytenia či kritiky. Naproti tomu stojí postmodernizmus presnosti. Ten podľa Welscha presadzuje skutočnú mnohosť názorov, rozvíja pravú pluralitu, rozlišuje typy racionalít a zároveň presadzuje a vyostruje ich rozpor.
Hlavný záujem postmoderny sa sústreďuje na skúmanie jazyka. Súvislosť medzi myslením, jazykom a svetom je jednou z centrálnych otázok 20. storočia. Dôkladná analýza jazyka poznamenáva diela dvoch najvplyvnejších filozofov minulého storočia – Martina Heideggera a Ludwiga Wittgensteina. Záujem postmoderny o jazyk je jednak dôsledkom všeobecnej pozornosti, ktorej sa jazyk teší a jednak dôsledkom prostredia vzniku postmoderny ako jedného z prúdov v literárnej a divadelnej kritike. Skúmaním jazyka sa postmoderna dostáva k otázke jazyka vedy a tým aj vedy vôbec, čím vytvára vlastnú postmodernú filozofiu vedy.
Jednou zo základných otázok filozofie vedy je problém demarkácie, teda otázka, čím sa líši veda ako hľadanie a nachádzanie pravdy od ostatných intelektuálnych aktivít človeka alebo čím je špecifický jazyk vedy oproti jazyku vôbec.

Moderná veda sa pokúsila o niekoľko spôsobov demarkácie, z ktorých posledný je Popperov princíp falzifikovateľnosti. Pre postmodernu je typické rozmazávanie či dokonca zrušenie demarkačnej línie medzi vedou a nevedou. Pravda prestáva existovať. Vedecká teória podľa Lyotarda už nie je z iného sveta ako napríklad mýtus. Obe sú považované za určitý príbeh, pričom neexistuje objektívne pravidlo, ktoré by určovalo, kde je pravda.
Lyotard pri skúmaní problému demarkácie používa Wittgensteinovu metódu rečových hier. Rečovými hrami sú myslené rôzne kategórie výpovedí (denotetívne, performatívne, preskripcie, a pod.), pričom každej kategórii prináležia určité pravidlá použitia (pravidlá hry), ktoré sú výsledkom dohody medzi hráčmi. Samotná hra sa realizuje komunikáciou medzi hráčmi – výpoveď je považovaná za ťah.
Na tomto základe potom robí predbežnú demarkáciu rozlíšením medzi naratívnym a vedeckým myslením. Naratívnym vedením sa myslí vedenie v širokom zmysle slova (mýty, príbehy, etické a estetické predstavy a pod.). toto vedenie pripúšťa použitie niekoľko rečových hier (výroky, mravné hodnotenia, otázky a pod.). Naproti tomu vedecké myslenie pripúšťa len jednu rečovú hru, a to hru denotatívnu (výrokovú). Svet vedeckých teórií je na základe týchto a ešte ďalších kritérií oddelený od sveta príbehov, a to až do chvíle, než je vznesená otázka legitimizácie.

Rečová hra vedy sa vyznačuje nie len kritickým prístupom k svetu, ale aj k sebe samej – preto nevyhnutne dochádza k otázke vlastnej legitimity, k otázke ospravedlnenia svojho zvláštneho postavenia. Paradoxne v tejto situácii veda opúšťa denotatívnu rečovú hru a uchyľuje sa k príbehu. Lyotard to ukazuje na príklade Aristotela vysvetľujúceho svoju vedu v „Organone“ a legitimizujúceho túto vedu v „Metafyzike“. V histórii filozofie je takýchto prípadov omnoho viac. Akonáhle sa ukazuje, že veda pre splnenie svojich najzákladnejších cieľov nutne potrebuje nejaký nevedecký príbeh, dochádza k stieraniu demarkačnej línie medzi vedou a nevedou.
Okrem toho, že Lyotard na probléme legitimizácie ukazuje závislosť vedy na naratívnom myslení, pojal tento problém aj z pohľadu mocenského. Legitimizácia ako „posvätenie“ vedeckosti a legitimizácia ako „posvätenie“ určitého pravidla na zákon. /Lyotard, str. 105/
Rečová hra je tým, čo spája rozhodovanie o tom, čo je pravdivé s rozhodovaním o tom, čo je spravodlivé. „Otázka vědění ve věku informatiky je více než kdy dřív otázkou vlády“ /Lyotard, str. 106/.

Tým, že legitimizácia má aj politickú dimenziu , dochádza k prepojeniu vedy a spoločnosti, čím sa požiadavka pluralitnej spoločnosti môže ponímať ako požiadavka pluralitného vedenia – obe sú dôsledkom plurality rečových hier. „Celek sám o sobě je neuchopitelný, poznání jako takové není neomezené.“ /Welsch, str. 102/ Sama veda prišla na to, že jej nároky na absolútne vedenie sa redukujú na poznanie obmedzených jednotlivých systémov. Postmoderna vyrástla z vedeckej moderny 20. storočia v rozchode s celkom. Nie je jednotná, homogénna, harmonická, ale rozdielne štrukturovaná, heterogénna, pluralitná.
Samu pluralitu je ale ťažké zachytiť. Welsch upozorňuje, že jej hrozia dve nebezpečenstvá: Ľubovôla a povrchnosť. Povrchnosť hrozí v tom prípade, že používame pluralitu ako „barličky“ – keď niečo roešime, môžeme si vypomôcť spojeniami ako „z môjho pohľadu“, „z môjho stanoviska“ a podobne. Pravá pluralita vystupuje v svetle rozporu rôznych konceptov a len vtedy je účinná a plodná. Nie v jednoduchom oznamovaní subjektov. Ale aj v povrchnosti je vidieť ako je už pluralita rozšírená, vraví Welsch.
Ľubovôľa hrozí tam, kde artikulácia problému a riešenie nie sú dostatočné a rieši sa mávnutím ruky – „anything goes“ – veci sa proste stávajú – človek síce poznal, že rôznorodosť formuje skutočnosť, ale nie je ochotný už ďalej rozlišovať aký problém máme a ako ho riešiť. Welsch zdôrazňuje, že je potrebné v praxi presne rozlišovať a artikulovať a nie všetko zmiešavať do „postmoderného guláša“. Postmodena prináša predovšetkým pluralitu a s ňou spojenú demokratickosť. Ruka v ruke s nimi ale prichádza aj zodpovednosť. Práve tá sa prejavuje v presnej diferenciácii a artikulácii. Demokratizácia prináša slobodu a nutnosť sa slobodne rozhodnúť, a to na základe novej etiky, ktorú postmoderna potrebuje a hlása. No to už je ďalšia samostatná problematika.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk