Postmoderá situácia

„Všechno, co je uznávané, třeba od včerejška, má být předmětem pdezření“ /Lyotard, str. 28/ Lyotard vskutku prejavuje hlbokú skepsu k existujúcim spôsobom a metódam uvažovania. Pochybovanie nie je ale nič nové. Asi najviac ho spropagoval Descartes. Jeho pochybovanie však bolo iné. Descartes pochybovaním očisťuje všetky poznatky, aby našiel neotrasiteľný základ vedenia – pochybovanie je preňho prostriedkom k pevnému ukotveniu pravdy. Naopak postmoderna nehľadá objektívnu pravdu, pretože neverí, že niečo také existuje. Aj W. Welsch píše, že postmoderna sa vymedzuje proti novovekej moderne, ktorá bola doslova posadnutá snami o jednote. Postmoderna sa stavia proti totalitným pojmom pravda, spravodlivosť a pod., nie je jedna pravda ani spravodlivosť, ale sú v množnom čísle. „Postmoderna je skutečnou demokracií, neboť jejími společnými obsahy jsou rozmanitost názorů, kde vzory jednání jsou plurální a stávají se závaznými.“/Welsch, str.12/
Wolfgang Welsch rozdeľuje postmodernizmus na bezbrehý a precízny. Bezbrehý sa snaží všetko, čo sa vymyká bežnému chápaniu racionality zachytiť v čo možno najširšej podobe a potom to navzájom zmiešať. To Welsch nazýva „zamlžovaním“ významu, čo oprávnene vyčíta bezbrehému postmodernizmu aj kritika, no taktiež sama nejde ďalej – tým spolu vytvárajú „postmoderný guláš“, rozptyľujúci akúkoľvek možnosť zachytenia či kritiky. Naproti tomu stojí postmodernizmus presnosti. Ten podľa Welscha presadzuje skutočnú mnohosť názorov, rozvíja pravú pluralitu, rozlišuje typy racionalít a zároveň presadzuje a vyostruje ich rozpor.
Hlavný záujem postmoderny sa sústreďuje na skúmanie jazyka. Súvislosť medzi myslením, jazykom a svetom je jednou z centrálnych otázok 20. storočia. Dôkladná analýza jazyka poznamenáva diela dvoch najvplyvnejších filozofov minulého storočia – Martina Heideggera a Ludwiga Wittgensteina. Záujem postmoderny o jazyk je jednak dôsledkom všeobecnej pozornosti, ktorej sa jazyk teší a jednak dôsledkom prostredia vzniku postmoderny ako jedného z prúdov v literárnej a divadelnej kritike. Skúmaním jazyka sa postmoderna dostáva k otázke jazyka vedy a tým aj vedy vôbec, čím vytvára vlastnú postmodernú filozofiu vedy.
Jednou zo základných otázok filozofie vedy je problém demarkácie, teda otázka, čím sa líši veda ako hľadanie a nachádzanie pravdy od ostatných intelektuálnych aktivít človeka alebo čím je špecifický jazyk vedy oproti jazyku vôbec.