Protestuje proti liberálnemu poňatiu slobody (ako slobody od – robiť to, čo je mi dovolené robiť), pretože individuálne rozhodnutie je výsledkom náhodných okolností, nie je teda slobodné rozhodovanie to, ktoré je produktom sociálnych a historických síl určitej doby. Človek má túžby biologické (hlad), spoločenské (výchova), ale tie si podľa Hegela nevolí, nie je v nich slobodný. Ako teda docieliť slobodu? Odpoveď už pred ním navrhol I. Kant. Ten tvrdil, že aj sa oslobodíme od túžob zostane čistý rozum, ktorý je univerzálny. Sme teda slobodný len pokiaľ plníme univerzálny zákon rozumu – kategorický imperatív. Hegel s týmto súhlasí – človek tak nachádza oslobodenie od závislosti na prírodných pudoch. No Kantovu etiku napriek tomu kritizuje, lebo:
A, nehovorí človeku, aké konkrétne povinnosti má plniť – človek sa tak môže ocitnúť v situácii, že nebude robiť nič.
B, Kantovská pozícia rozdeľuje človeka v sebe samom – rozum je v konflikte s túžbou, lebo túžby musia byť naplnené.

Slobodné bytosti sa rozhodujú na základe svedomia, nie zvyklostí v morálke, slobodné bytosti sa môžu zaviazať vernosťou len inštitúciám, ktoré zodpovedajú racionálnym princípom. Obec taktiež musí spočívať na princípoch rozumu, nemá sa budovať od nuly, ale majú sa hľadať v súčasných obciach princípy rozumné (racionalita nie je výsledkom uvedomelého plánovania, ale praktickej adaptácie). Racionálnou obcou je podľa Hegla konštitučná monarchia. V nej sú záujmy celku a jedinca v súlade, keď sa jedinec rozhoduje robiť svoju povinnosť, robí tak slobodne, pretože koná racionálne a je naplnený tým, že slúži štátu. Ďalej Hegel odmieta volebné právo a obmedzuje slobodu prejavu. Heglova Filozofia Ducha vychádza z predpokladu, že dejiny prebiehajú nevyhnutne a nie náhodne a sú vývojom ducha. Túto problematiku rozpracováva vo Fenomenológii Ducha - svojom prvom veľkom diele, ktoré vydal v roku 1806.
Fenomenológia ako ju chápal Hegel, je náuka o tom, ako sa nám veci javia. Duch sa zjavuje v dejinách (Duch nie je Boh). Ducha spoznávame tak ako sa javí našim mysliam, teda tak, ako sa javí Duch samému sebe. Duch poznáva sám seba v priebehu dejín. Začína jednoduchou formou vedomia, ktorá sa ale v dejinách ukáže ako neadekvátne, preto sa zmení na inú, a tá zase na inú až prídeme k absolútnemu poznaniu. Vývoj vedomia je nevyhnutný a cieľom nie je poznať, ako sa nám svet javí, ale poznať svet o sebe, skutočnosť samú (v tom sa líši od Kanta).
Najzákladnejšou formou vedomia je zmyslová istota – subjekt zaznamenáva dáta prijaté zmyslami a má istotu nejakého „toto“, „tu“, a „teraz“. Takéto poznanie je však nemenné a bez univerzálnych pojmov. Táto forma teda síce predstavuje čisté poznanie, no neadekvátne, preto je nevyhnutné nájsť univerzálny pojem.