Človek, nemôže len pasívne prijímať, musí svoje poznatky taktiež usporiadavať, dať ich do súvislostí a zjednotiť. Druhý stupeň preto predstavuje vnem, kedy vedomie klasifikuje objekty s ohľadom na ich univerzálne platnosti, avšak aj toto sa ukáže ako nedostatočné, a tak vzniká tretí stupeň – rozvažovanie. To je stupeň, kedy vedomie ukladá realite svoje vlastné zákony (Newtonove zákony). Vedomie konštruuje termíny ako „váha“, „sila“, ktoré sú neviditeľné – skúša v podstate poznať seba samé, reflektovať seba samé, porozumieť svojim výtvorom. V Druhej časti Fenomenológie Ducha Hegel pokračuje – po prvej časti nazvanej „Vedomie“ teda prichádza časť druhá „Sebavedomie“. Sebavedomie je takej povahy, že nemôže existovať samostatne, v izolácii, ale potrebuje nejaký kontrast, voči ktorému by sa mohlo vymedziť. Vymedzuje sa voči vonkajšiemu a medzi sebavedomím a vonkajším panuje vzťah láska - nenávisť. Sebavedomie hľadá pravdu a tú možno podľa Hegela získať prácou a premenou sveta – sebavedomie si musí svet prisvojiť, aby ho mohlo spoznať. Bez sociálnych vzťahov nie je človek schopný sebavedomia. Sebavedomie potrebuje uznanie a poznanie, preto sa snaží zničiť druhé sebavedomie – vzťah dvoch sebavedomí je teda neustály boj, kedy jedno je víťazom, druhé porazeným, a tak vzniká vládca a ovládaný, jedno nezávislé, druhé závislé. Vzniká vzťah pán – rab, kde ale pán nemôže rozvinúť svoje Sebavedomie dostatočne, zatiaľ čo rab poznáva v práci, že má svojho ducha, tvorivého ducha, ktorého pretvára na svoj obraz, a tak sám seba poznáva. Duch raba sa teda zhmotňuje, objektivizuje. Ak sa však predmet tvorby stal majetkom niekoho iného, stratil tak rab svoje zobjektivizovanú esenciu, do ktorej vkladá to najlepšie zo seba samého (týmto momentom sa inšpiroval Marx – kapitalizmus odcudzuje robotníka sebe samému a preto je nutná beztriedna spoločnosť.).
Predpokladom slobody je slobodný Duch, sloboda je riadená rozumom a čokoľvek je prekážkou rozumu, je aj obmedzením slobody ducha. Duch všetko kontroluje, či je racionálne usporiadané. Hegel tvrdí, že ľudské mysle sú prepojené, pretože zdieľajú univerzálny rozum, sú aspektom ducha samotného. Najväčšou prekážkou racionálneho usporiadania sveta je, že indivídua si neuvedomujú, že ich mysle sú súčasťou tohto univerzálneho ducha. Ak majú byť ľudia slobodní, musia si uvedomovať racionálnu, teda univerzálnu povahu svojho intelektu, a práve toto vedomie je absolútny poznaním. Hegel sa tu predstavuje ako absolútny idealista. Naše vedomie je to, čo konštituuje poslednú realitu – idei – poslednou skutočnosťou preto nie je hmota, ale Duch.