Georg Wilhelm Friedrich Hegel sa narodil v roku 1770 v Stuttgarte. Bol ovplyvnený Francúzskou revolúciou - bol Napoleonovým nadšencom. Žil v zlatej dobe nemeckej filozofie a literatúry. Dá sa povedať, že v jeho myslení vyvrcholila Nemecká klasická filozofia. Hegel, ako snáď všetci myslitelia jeho doby, reaguje na Kantov prínos do filozofie a zároveň Kanta veľmi kritizuje. Sám vytvára gigantický systém filozofie založený predovšetkým na chápaní dejín a dejinnosti. Dejiny sú podľa neho neustálou zmenou, majú zmysel a význam. Zmyslom dejín je pokrok v uvedomovaní si slobody. Vývoj v dejinách sa rozvíja v troch stupňoch.

Orientálny svet – Čína, India, Perzia – V tejto fázi dejín je sloboda na svojom začiatku – slobodný je vlastne len jedinec-panovník, ostatní nemajú slobodnú vôľu. Zákony pre život prichádzajú z vonkajšieho prostredia a sú nemenné (zákony od Boha, panovník je ich stelesnením).

Antický svet – Grécko: aj tu je idea slobody nedokonalá, pretože spoločenský systém pripúšťa otroctvo. No aj slobodní jednotlivci nie sú slobodní úplne, lebo sami seba vnímajú ako nerozlučne spätých s polis. Z grécka sa dejiny posúvajú ďalej do starého Ríma, v ktorom sa objavuje idea individuálnych práv jednotlivca. Sloboda je však v Ríme príliš abstraktná a formálna, takže jediné možné v tejto situácii je podľa Hegla únik do seba samého – tak vznikajú filozofické systémy obrátené „dovnútra“ ako stoicizmus, epikureizmus a skepticizmus. Tieto systémy sú však negatívnym riešením danej situácie neslobody. Pozitívne riešenie ponúklo kresťanstvo – vzniká náboženské seba-vedomie ukazujúce, že pravým svetom človeka je duchovnáý svet.

Germánsky svet – Hegel považuje stredovek za temný, preto oslavuje renesanciu a predovšetkým reformáciu. Práve Martin Luther podľa Hegela preniesol akcent na individualitu a zdôraznil, že človek je vo svojej podstate predurčený na to, aby bol slobodný. Hegel hovorí, že na to, aby bol človek slobodný, musí byť uvedený do súladu s rozumom. Rozum sa musí zaoberať ľudmi a nie sústrediť sa len na všeobecné princípy. Hegel bol presvedčeným, že za jeho života sa sloboda naplnila, vyvrcholila v dejinách, dokončil sa dejinný proces. Podľa Hegela má byť svet organizovaný racionálne, jedinci sa majú riadiť svojím svedomím a presvedčením.
Problém slobody rieši Hegel vo svojej Filozofii Práva.

Protestuje proti liberálnemu poňatiu slobody (ako slobody od – robiť to, čo je mi dovolené robiť), pretože individuálne rozhodnutie je výsledkom náhodných okolností, nie je teda slobodné rozhodovanie to, ktoré je produktom sociálnych a historických síl určitej doby. Človek má túžby biologické (hlad), spoločenské (výchova), ale tie si podľa Hegela nevolí, nie je v nich slobodný. Ako teda docieliť slobodu? Odpoveď už pred ním navrhol I. Kant. Ten tvrdil, že aj sa oslobodíme od túžob zostane čistý rozum, ktorý je univerzálny. Sme teda slobodný len pokiaľ plníme univerzálny zákon rozumu – kategorický imperatív. Hegel s týmto súhlasí – človek tak nachádza oslobodenie od závislosti na prírodných pudoch. No Kantovu etiku napriek tomu kritizuje, lebo:
A, nehovorí človeku, aké konkrétne povinnosti má plniť – človek sa tak môže ocitnúť v situácii, že nebude robiť nič.
B, Kantovská pozícia rozdeľuje človeka v sebe samom – rozum je v konflikte s túžbou, lebo túžby musia byť naplnené.

Slobodné bytosti sa rozhodujú na základe svedomia, nie zvyklostí v morálke, slobodné bytosti sa môžu zaviazať vernosťou len inštitúciám, ktoré zodpovedajú racionálnym princípom. Obec taktiež musí spočívať na princípoch rozumu, nemá sa budovať od nuly, ale majú sa hľadať v súčasných obciach princípy rozumné (racionalita nie je výsledkom uvedomelého plánovania, ale praktickej adaptácie). Racionálnou obcou je podľa Hegla konštitučná monarchia. V nej sú záujmy celku a jedinca v súlade, keď sa jedinec rozhoduje robiť svoju povinnosť, robí tak slobodne, pretože koná racionálne a je naplnený tým, že slúži štátu. Ďalej Hegel odmieta volebné právo a obmedzuje slobodu prejavu. Heglova Filozofia Ducha vychádza z predpokladu, že dejiny prebiehajú nevyhnutne a nie náhodne a sú vývojom ducha. Túto problematiku rozpracováva vo Fenomenológii Ducha - svojom prvom veľkom diele, ktoré vydal v roku 1806.
Fenomenológia ako ju chápal Hegel, je náuka o tom, ako sa nám veci javia. Duch sa zjavuje v dejinách (Duch nie je Boh). Ducha spoznávame tak ako sa javí našim mysliam, teda tak, ako sa javí Duch samému sebe. Duch poznáva sám seba v priebehu dejín. Začína jednoduchou formou vedomia, ktorá sa ale v dejinách ukáže ako neadekvátne, preto sa zmení na inú, a tá zase na inú až prídeme k absolútnemu poznaniu. Vývoj vedomia je nevyhnutný a cieľom nie je poznať, ako sa nám svet javí, ale poznať svet o sebe, skutočnosť samú (v tom sa líši od Kanta).
Najzákladnejšou formou vedomia je zmyslová istota – subjekt zaznamenáva dáta prijaté zmyslami a má istotu nejakého „toto“, „tu“, a „teraz“. Takéto poznanie je však nemenné a bez univerzálnych pojmov. Táto forma teda síce predstavuje čisté poznanie, no neadekvátne, preto je nevyhnutné nájsť univerzálny pojem.

Človek, nemôže len pasívne prijímať, musí svoje poznatky taktiež usporiadavať, dať ich do súvislostí a zjednotiť. Druhý stupeň preto predstavuje vnem, kedy vedomie klasifikuje objekty s ohľadom na ich univerzálne platnosti, avšak aj toto sa ukáže ako nedostatočné, a tak vzniká tretí stupeň – rozvažovanie. To je stupeň, kedy vedomie ukladá realite svoje vlastné zákony (Newtonove zákony). Vedomie konštruuje termíny ako „váha“, „sila“, ktoré sú neviditeľné – skúša v podstate poznať seba samé, reflektovať seba samé, porozumieť svojim výtvorom. V Druhej časti Fenomenológie Ducha Hegel pokračuje – po prvej časti nazvanej „Vedomie“ teda prichádza časť druhá „Sebavedomie“. Sebavedomie je takej povahy, že nemôže existovať samostatne, v izolácii, ale potrebuje nejaký kontrast, voči ktorému by sa mohlo vymedziť. Vymedzuje sa voči vonkajšiemu a medzi sebavedomím a vonkajším panuje vzťah láska - nenávisť. Sebavedomie hľadá pravdu a tú možno podľa Hegela získať prácou a premenou sveta – sebavedomie si musí svet prisvojiť, aby ho mohlo spoznať. Bez sociálnych vzťahov nie je človek schopný sebavedomia. Sebavedomie potrebuje uznanie a poznanie, preto sa snaží zničiť druhé sebavedomie – vzťah dvoch sebavedomí je teda neustály boj, kedy jedno je víťazom, druhé porazeným, a tak vzniká vládca a ovládaný, jedno nezávislé, druhé závislé. Vzniká vzťah pán – rab, kde ale pán nemôže rozvinúť svoje Sebavedomie dostatočne, zatiaľ čo rab poznáva v práci, že má svojho ducha, tvorivého ducha, ktorého pretvára na svoj obraz, a tak sám seba poznáva. Duch raba sa teda zhmotňuje, objektivizuje. Ak sa však predmet tvorby stal majetkom niekoho iného, stratil tak rab svoje zobjektivizovanú esenciu, do ktorej vkladá to najlepšie zo seba samého (týmto momentom sa inšpiroval Marx – kapitalizmus odcudzuje robotníka sebe samému a preto je nutná beztriedna spoločnosť.).
Predpokladom slobody je slobodný Duch, sloboda je riadená rozumom a čokoľvek je prekážkou rozumu, je aj obmedzením slobody ducha. Duch všetko kontroluje, či je racionálne usporiadané. Hegel tvrdí, že ľudské mysle sú prepojené, pretože zdieľajú univerzálny rozum, sú aspektom ducha samotného. Najväčšou prekážkou racionálneho usporiadania sveta je, že indivídua si neuvedomujú, že ich mysle sú súčasťou tohto univerzálneho ducha. Ak majú byť ľudia slobodní, musia si uvedomovať racionálnu, teda univerzálnu povahu svojho intelektu, a práve toto vedomie je absolútny poznaním. Hegel sa tu predstavuje ako absolútny idealista. Naše vedomie je to, čo konštituuje poslednú realitu – idei – poslednou skutočnosťou preto nie je hmota, ale Duch.

Duch konštruuje skutočnosť, preto je ho možné poznať absolútne. Absolútne poznanie dosahujeme, keď duch zisťuje, že to, čo sa snaží spoznať, je on sám. (Duch konštituuje skutočnosť od začiatku, no sprvu ju považuje za čosi nepriateľského a sebe protikladného, nezávislého, cudzieho). Až keď duch precitne, keď zistí, že skutočnosť je jeho výtvorom, potom poznáva skutočnosť priamo a bezprostredne ako seba samého.

Hegelova Politická Filozofia

Dôležité sú Hegelove názory politické, ktoré rozvíja v oblasti objektívneho Ducha. Ten je členený na:
Právo – teóriu práva podáva v spise filozofia Práva. Právo je vonkajší abstraktný regulátor človeka.
Morálka – zaoberá sa vnútrom subjektu a je výsledkom vlastnej vnútornej reflexie vytvárajúcej správne konanie.
Mravnosť – je zjednotením práva a morálky (vonkajšieho a vnútorného) a realizuje sa prostredníctvom plnenia rozumných povinností. V povinnostiach sa zároveň jedinec dostáva k podstate slobody. Mravnosť Hegel člení do troch vývojových stupňov:

Rodinu – tá je najnižšou a najmenej rozvinutou formou mravnosti. Vyrastá z prírody, z manželstva muža a ženy, z duchovného zväzku.
Občiansku spoločnosť – je sférou individuálnych a sebeckých záujmov – negáciou rodinných vzťahov. Každý jedinec usiluje o svoje blaho a nestará sa vo verejnej sfére o druhých.
Štát – je najkonkrétnejšou realizáciou objektívneho Ducha a spojením vzťahov rodinných a občianskej spoločnosti. Mimo štátu nie je ľudská sloboda. Hegel uznáva deľbu moci, odmieta však suverenitu ľudu a štátnu moc pochádzajúcu z volieb, jeho štátom je konštitučná monarchia. Hegelova logika

Hegel bol geniálnym dialektikom – dialektika pracuje s bojom a stretávaním sa protikladov a ich usmerňovaním. Logika vytvorená týmto spôsobom je známa a skladá sa z troch stupňov:
Téze – tvrdenie (napríklad čisté bytie)
Antitéza - popretie, negácia prvého tvrdenia (čisté nič)
Syntéza – spojenie tézy a antitézy obsahujúce zmiešané tvrdenie týchto dvoch (tento svet)

Tento trojstupňový model aplikuje Hegel všade – predovšetkým na vývoj svetových dejín a zmysel sveta. Pôvodne protikladné kvality sa spoja na vyššom stupni, ale ten nie je konečný a je negovaný, aby tak mohla vzniknúť ďalšia vyššia kvalita.

Tento postup ešte vyjadruje inak a to:
Zákonom negácie negácie – napríklad zločin je negáciou práva a negácoiou zločinu je trest, náprava práva na vyššom stupni
Zákonom premeny kvantity na kvalitu – napríklad ľahkomyseľnosť kvantitatívne narastá tak dlho, až sa u nejakého človeka zmení na novú kvalitu.
Zákon jednoty a boja protikladov – dialektický postup alebo schéma hore – téza-antitéza-syntéza.

Takto chápanú logiku aplikuje na vývoj svetového Ducha:
Veda o logike – alebo čisté bytie. Delí sa na tri stupne: náuka o bytí, náuka o podstate, náuka o pojme – všetko funguje na princípoch dialektiky
Filozofia prírody (najslabšia časť Hegelovho diela) tvorená stupňami – mechanika, fyzika a organika. Filozofia prírody je negáciou vedy o logike – čisté bytie prechádza do svojho protikladu (antitézu) – materiálnu prírodu
Filozofia Ducha – je spojením vedy o logike (duchovna) a filozofie prírody (hmoty) a je vrcholom Hegelovej filozofie a najdôležitejšou časťou. Delí sa takto:

Subjektívny Duch (téza)
A, antropológia (duša)
B, fenomenológia (vedomie)
C, psychológia (duch)
Objektívny Duch (antitéza – v ňom sa objektivizuje slobodný duch, buduje vlastný svet práva a dejín)
A, právo (vonkajšia regulácia dejín právim)
B, morálka (alebo vnútorný zákon v človeku)
C, mravnosť (je najvyššie, najkonkrétnejšie a najpravdivejšie uskutočnenie slobodnej vôľe)

Absolútny Duch (syntéza a vrchol dejín)
A, umenie (téza)
B, náboženstvo (antitéza – nie je najvyšším prejavom absolútneho Ducha)
C, filozofia (syntéza – filozofiu povyšuje na najvyššie uskutočnenie Ducha)

Záverečná poznámka k Hegelovmu vyjadrovaniu – mnohí kritici mu vyčítali práve to, že jeho filozofia je značne nezrozumiteľná a temná. Jeho diela rozhodne nie sú ľahko čitateľné, a jeho prednášky boli vraj rovnako ťažkopádne. Po Hegelovej smrti sa jeho žiaci rozdelili do dvoch skupín – prví sa striktne držali filozofie svojho učiteľa, zatiaľ čo druhí, mladohegelovci, Hegela v mnohom kritizovali. Medzi tých patrili napríklad Bruno Bauer a Ludwig Feuerbach.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Hegel a jeho Filozofia Ducha