Platón Obrana Sokratova

Sokrates bol jednou z najvýznamnejších osobností antického Grécka. Veľká osobnosť ľudských dejín, z ktorého myšlienok a názorov čerpali mnohé generácie filozofov a inšpiroval a fascinoval všetkých ľudí , ktorý sa dostali do kontaktu s jeho názormi a činmi .
Jeho otec Sofronikus bol sochár a matka Fainerela pôrodná babica.
Bol vychovaný vo vtedy bežnom duchu aténskej výchovy mužov založenej na telesnej otužilosti a gymnastickom výcviku. Takisto dostal zodpovedajúce vzdelanie v oblasti literatúry, geometrie a astronómie. Bol dvakrát ženatý, prvýkrát s Myrthó a potom so Xantipou. Jeho manželstvo a rodinný život pravdepodobne nehrali v jeho živote veľkú úlohu .
Sokrates žil v období peloponézskej vojny, ničivého moru a tyranskej vlády 30 oligarchov. Taktiež to však bolo obdobie rozmachu Atén a Sparty, rozvoja demokracie, verejných služieb, formovania spoločnosti a vzápätí pomalého úpadku aténskeho polis.
Sokrates sám nič nenapísal. O jeho živote, názoroch, myšlienkach a činoch sa dozvedáme len od iných autorov. Ako jeho hlavných „životopiscov“ by sme mohli menovať Aristotela, Xenofóna a Platóna. V mnohých veciach však majú odlišné podania. Podľa Xenofóna sa Sokrates zaoberal hlavne výchovou občanov – bol teda hlavne moralistom. Platón zase Sokrata idealizuje a Aristoteles ho predstavuje najmä ako filozofa. Najpôsobivejšie však zobrazuje Sokrata Platón. Zobrazuje ho najmä ako dôležitú postavu svojich dialógov.

V súvislosti so Sokratom treba spomenúť aj sofistov, ktorý pôsobili v rovnakom časovom období a niektorý jeho súčasníci do dokonca radili do tejto skupiny, čo je veľmi prekvapujúce, nakoľko boli medzi nimi okrem rečníckej obratnosti a orientácie na človeka zásadné rozdiely a Sokrates proti nim vystupoval. Hlavný rozdiel bol v tom, že Sokrates využíval dialóg s ľuďmi k tomu aby si uvedomili pravdu a naučili sa ju postupnými krokmi odhaľovať. Naproti tomu sofisti využívali svoje rečnícke schopnosti a učili svojich žiakov krasorečeniu k tomu aby dokázali zvíťaziť v „slovných súbojoch“. Navyše si nechávali za svoje služby platiť nemalé peniaze.
Sokrates vždy kládol dôraz na jedinca , na individualitu. Preto nikdy neprednášal mase ľudí a bránil sa hodnoteniu skupiny ľudí ako celku, ale vždy sa snažil diskutovať iba s jedným človekom.

Sokrates navyše tvrdí, že nemôže byť učiteľom, ale je iba „pôrodníkom“, ktorý pomáha svojim študentom odhaľovať pravdu .

Sokratova obrana od Platóna je výnimočná v tom, že ako jediné Platónove dielo nie je dialóg , ale podanie troch rečí Sokrata , ktorými sa obhajoval pred súdnym tribunálom v roku 399 p.n.l. . Celý tento proces bol s najväčšou pravdepodobnosťou vykonštruovaný , vedený jeho nepriatelmi, hlavne z politických kruhov s cielom zdiskreditovať a odstrániť Sokrata. Iróniou je , že Sokrates sa celý život vyhýbal aktívnemu pôsobeniu v politike, avšak cielene a konštruktívne kritizoval inštitúcie v Grécku. Keďže v tom období bola všeobecná amnestia a politický proces bol nemožný , bol Sokrates obvinený z bezbožnosti a kazenia mládeže .

Na úvod svojej reči sa Sokrates ospravedlňuje, že nebude používať krasorečenie a kvetnaté frázy, pretože napriek tomu , že je 70 ročný stojí pred súdnym tribunálom a nemá s tým žiadne skúsenosti. Uisťuje všetkých prítomných, že od neho budú počuť iba pravdu a odvoláva sa pritom na boha „.. a nech mi je boh svedkom...“ (341), čo je dosť zaujímavé, keď si uvedomíme, že je okrem iného obvinený aj z bezbožnosti .
Ďalej zhodnotí svoju obžalobu „Sokrates je vinný a dopúšťa sa zločinu tým, že skúma veci pod zemou i veci nebeské, horšej veci dopomáha k úspechu a aj iných učí to isté“ (341) a snaží sa vysvetliť , že sa nezkladá na pravde. Tvrdí, že takého „ohováračky“ majú pôvod v jeho „ľudskej múdrosti“ a ako svedka uvádza boha Apollóna a príhodu z veštiarne v Delfách. Mimochodom, boh Apollón zohráva v živote Sokrata zaujímavú úlohu a má zásadný vplyv na jeho životné osudy. Apollón bol syn boha Dia. Bol bohom svetla, ochrancom života a poriadku. Bol to neomylný strelec a veštec a „sprevádza“ Sokrata až do jeho smrti. Na základe „Apollónovej“ výzvy „Spoznaj sám seba!“, ktorá bola vytesaná na vchode do veštiarne v Delfách si Sokrates začal uvedomovať vlastné myslenie a upriamil pozornosť do svojho vnútra. Stalo sa to základom jeho učenia a znamenalo zrod jeho sebareflexie. Boh Apollón bol aj pri poslednej etape Sokratovho života – pri jeho smrti. Ako odsúdený na smrť musel pred vykonaním rozsudku počkať na posvätnú loď, ktorá sa plavila na Delós na Apollónovu slávnosť. Tak mu vlastne Apollón venoval ešte 3 dni života .
V príhode z veštiarne v Delfách spomína ako jeho druh Chairefton prišiel do Delf a odvážil sa opýtať : Kto je múdrejší od Sokrata?. Pýtia mu odpovedala, že nik nie je múdrejší. Vtedy začal Sokrates svoju cestu a prostredníctvom dialógov s ľuďmi hľadal múdrejšieho človeka ako je on sám.
Sokrates ďalej vysvetľuje, že celý proces proti nemu je vykonštruovaný , pretože pri hľadaní múdrejšieho človeka si znepriatelil veľa ludí – politikov, básnikov aj remeselníkov.

Pri tomto hľadaní zistil, že „....tí čo najväčmi vynikali slávou majú najväčšie nedostatky...“, že básnici nerozumejú svojim dielam, pretože tie sa iba rynú z ich vnútra a že remeselníci majú mnoho krásnych vedomostí, ale myslia si, že sú najmúdrejší vo všetkom. Sokratova múdrosť spočívala hlavne v uvedomení si množstva vecí a súvislostí o ktorých vedel , že ich nevie, v uvedomení si vlastných nedostatkov a nedokonalosti a preto aj pri stretnutí s rovnako múdrym človekom, bol vždy Sokrates múdrejší. Tu možno spomenúť jeho známy výrok „Viem, že nič neviem !“ „Sció mé nihil scíre“(lat.)
Pri jeho cestách spojených s hladaním múdrejšieho človeka ho sprevádzali mladý ľudia a snažili sa ho napodobňovať v jeho umení vedenia dialógu, analyzovania a rečníctva – preto aj obvinenie z kazenia mládeže.


Sokrates sa ďalej snaží obhajovať sa proti obvineniu z bezbožnosti a kazenia mládeže, ktorú proti nemu vzniesol neznámy básnik Meletos. Sokrates s ním viedol dialóg, v ktorom Meletovi dokázal, že si z neho vlastne robí žarty a že sám Meletos bol ľahkomyselný pri podávaní žaloby a, že ho pravdepodobne iba skúšal.
Dokonca obvinil Meleta z toho, že keď vedel ,že Sokrates úmyselne kazí mládež, neupozornil ho na to sám a teda je sám vinný z kazenia mládeže, pretože v tom prípade Sokrates konal neúmyselne .
Taktiež obviňuje Meleta z neinformovanosti, pretože výroky ktoré vkladá Sokratovi do úst sú bežne dostupné a publikované v dielach Anaxagora z Klazomenu. Vo veci obvinenia z bezbožnosti sa Sokrates bráni podobným spôsobom a odvoláva sa na to, že každý predsa vie, že verí v daimonov a nie je možné aby niekto kto verí v daimonov bol bezbožný, pretože Meletos sám tvrdí , že daimoni sú dajakí bohovia, akési deti bohov. Logickou analýzou zmietol zo stola Meletove tvrdenia a obrátil sa na aténskych občanov s rečou o spravodlivosti, morálke, hrdosti a charaktere. Vyjadril jednoznačné a pevné rozhodnutie v prípade akéhokoľvek rozsudku pokračovať vo svojich činnostiach a konaní bez akejkoľvek zmeny. Ako príklad svojho charakteru, zásad a nebojácnosti sa, pred smrťou uviedol príklad z doby vlády oligarchov, keď bol požiadaný aby priviedol spolu s ďalšími 4 aténčanmi na popravu Leonta Salamínskeho. Ako jediný odmietol, pretože to podľa neho bolo nespravodlivé a nečestné. To, že prežil pripisuje skutočnosti , že vláda oligarchov onedlho padla .

Po tejto reči nasleduje prvé hlasovanie o Sokratovej vine, či nevine.

Za to, že Sokrate je vinný hlasovalo 281 sudcov, v jeho prospech 220, čím ho uznali vinným.

Po prvom hlasovaní sa Sokrates pozastavuje nad malým rozdielom hlasov, pretože 30 hlasov stačilo na jeho oslobodenie .
Zamýšľa sa nad tým, aký trest by si mal navrhnúť a celú dobu dáva najavo, že sa necíti vinný a stále sa usiluje okľukami a bočnými cestičkami naviesť svojich sudcov , aby pochopili čo robí, ako rozmýšľa a o čo mu celú dobu ide. Keďže prišiel o celý svoj majetok a bol veľmi chudobný navrhuje si ako svoj trest stravovanie v prytaneu.
Zároveň vysvetľuje prečo si zvolil takýto trest. Väzenie – žiť ako „otrok vrchnosti“ je pre neho neprijateľné. Peniaze na vykúpenie nemá a vyhnanstvo by pre neho znamenalo dostať sa skôr, alebo neskôr do takých istých problémov.
Nemôže žiť v nečinnosti, pretože za svoje poslanie považuje viesť dialógy s ľudmi, skúmať ich a ich život. Na záver ešte ponúka sumu 30 mín, za ktorú sa zaručujú jeho priatelia Platon, Kriton, Kritobulos a Apollodoros.

Nasleduje druhé, posledné hlasovanie , ktoré pomerom 361 proti 140 odsúdilo definitívne Sokrata na trest smrti.

Po tomto definitívnom hlasovaní sa Sokrate naposledy prihovára sudcom, už sa neobhajuje iba vysvetľuje. Neponižuje sa a neprosí. Obviňuje svojich žalobcov z ničomnosti a nespravodlivosti a zároveň hrdo príjma svoj rozsudok. V reči pre tých, ktorý hlasovali za jeho odsúdenie prorokuje trest, trest ťažší ako smrť. Vysvetľuje, že jeho umlčaním a smrťou nedosiahnu svoj kľud. Nestanú sa z nich lepší ľudia ani zrazu nezačnú správne žiť.
V reči pre tých , ktorý hlasovali za jeho oslobodenie sa zase zaoberá u neho nezvyčajnou vecou. Totiž, že ho nevaroval jeho veštecký hlas daimona, ktorý ho vždy upozornil keď mal urobiť niečo nesprávne. Z toho dedukuje, že to čo sa mu stalo je dobré a má to tak byť.
Podľa Sokrata je smrť buď nič a vtedy z nej nemá žiadny pocit a teda to nemôže byť trest, alebo ide o sťahovanie duše na iné miesto. Na miesto kde sú skutočný sudcovia, ktorý by ho mohli súdiť. Na miesto, kde sú všetci mŕtvi, kde by sa mohol stretnúť s Orfeom, alebo Homérom a mohol by pokračovať vo svojom hľadaní a skúmaní. V tom prípade pokladá smrť za zisk.
Na záver žiada sudcov, aby takisto súdili v budúcnosti jeho synov, pokiaľ sa budú starať viac o peniaze ako o cnosť, ak budú namyslený , alebo ak si budú myslieť, že sú niečim hoci nestoja za nič.

Sokratov život končí vypitím čaše bolehlavu .