V ňom rozviedol teóriu prasvetla, ktorého odrazom má byť vesmír, hľadal prazáklad všetkých vecí, pokúšal sa dokázať, že všetkému je daný život a že na týchto zásadách spočíva poriadok všetkého súcna. Jeho filozofia mala nahradiť scholastický aristotelizmus. Bol to prvý pokus o materialistickú aplikáciu špekulatívno – metafyzickej dialektiky s cieľom dokázať samovývoj vesmíru. Fyzické i psychické javy Patritius vysvetľuje pomocou teórie svetla a duše sveta. Svetlo a teplo, ktoré ho sprevádza, sú tvorivou silou vesmíru a podmieňujú jeho jestvovanie. Zdrojom pohybu vo svete je duša ako čosi sprostredkujúce medzi hmotným a nehmotným. Pohyb patrí k povahe duše, a preto aj v nej pramení každá činnosť. Pohyb vo vesmíre je prejavom duše sveta, ktorej časťou je každá ľudská duša. Patritiovým zámerom bolo nepochybne zracionálniť kresťanskú doktrínu v novom filozofickom systéme, v skutočnosti však vytvoril kozmológiu, ktorá si z tradičnej metafyziky bytia zachovala len názvy a výrazne oscilovala smerom k materialistickej koncepcii sveta.