Žiaci školy, ku ktorým patrili aj ženy a otroci, žili prosto v spoločnom hospodárstve so svojím učiteľom, a jeho vľúdnosť oplácali ozajstnou úctou a láskou. Epikurova záhrada dostávala zrejme i určitý symbolický význam: mala vlastne svojím chránencom prirodzeným spôsobom zahatať cestu pred znepokojujúcimi podnetmi a vplyvmi prenikajúcimi z vonkajšieho okolia, hlavne z neutešených spoločenských pomerov. Záhrada poskytovala ideálne prostredie na uskutočnenie Epikurovej zásady: „Ži skryto!". Epikuros a jeho žiaci sa stravovali veľmi prosto a striedmo. Každý sa uspokojil s čašou vína, celkovo však bola ich hlavným nápojom voda. A Epikuros vraj nepokladal za správne, aby sa súkromný majetok dával do spoločného užívania, tak ako to žiadal Pytagoras. Sám Epikuros hovorí vo svojich listoch, že mu postačí voda a suchý chlieb. Taký bol ten muž, ktorý vyhlasoval rozkoš za cieľ ľudského života. V tieni Záhrady pestovali epikurovci taktiež kult priateľstva a, radostného života, a s nábožnou úctou velebili svojho vyrovnaného učiteľa. Svoj úsmevný kľud, výraz radosti zo života, si zachoval až do smrti, aj cez veľké útrapy, ktoré mu spôsobila v posledných dobách jeho choroba. Zomrel vraj na ľadvinový kameň, ktorý mu zastavil močenie, po štrnásťdennej chorobe. Vtedy vraj vošiel do medenej vane, naplnenej teplou vodou, a doliatej vínom, a naraz ju vypil. A tak vraj skonal, keď vyzval svojich priateľov, aby si pamätali jeho učenie. A keď umieral, napísal tento list Idomeneovi:

„Prežívajúc blažený a zároveň poslední deň svojho života, píšem vám toto. Bolesti sa dostavili s takou veľkosťou, že ich veľkosť už nepripúšťa stupňovanie. Ale to všetko vyvažuje radosť, ktorú pociťujem v duši, pri spomienke na naše rozhovory. Ty však pečuj o Métrodórove deti v zhode s náklonnosťou, ktorú si prejavoval od detstva ku mne a k filozofii!„



4.3. Skreslený pohľad na Epikurovu filozofiu

Stoik Diotímos, ktorý sa k nemu choval nepriateľsky, rozšíril o ňom najhoršie klebety, pomocou päťdesiatych necudných listov, ktoré vydával za Epikurove listy. Podobne urobili aj ďalší odporcovia jeho filozofie. Epikuros býva mnohokrát, určite však neprávom, považovaný za zvrhlíka a jeho filozofia následne potom za filozofiu obžerstva. Je to dané už zmienenými klebetami, ktoré o ňom rozšírili jeho odporcovia, či nedokonalá znalosť jeho filozofických myšlienok, vo väčšine prípadov vytrhnutých z kontextu, ako napr.: „počiatok a koreň všetkého dobra je slasť žalúdku; aj múdrosť a vyššie prejavy života na nej závisia.„
Epiktétos ho nazýva hlásateľom nemravnosti a škodí mu ako môže.