Pretože zvieratá nie sú schopné nejako vynútiť, aby nastala zima, ani nesedí niekde nejaká božská bytosť, ktorá by pozorovala, kedy tieto zvieratá odchádzajú, a potom by plnila tieto znamenia. Lebo taká bláznivosť by nenapadla ani obyčajné, len trochu múdrejšie zviera, nie to bytosť, obdarenú dokonalou blaženosťou.
Toto všetko si teda zapamätaj, lebo sa v mnohých prípadoch vyhneš mýtu a budeš môcť nazerať na úkazy s uvedenými podobnými.„


5.2. Etika

Človek sa má vyhýbať pocitu bolesti, má voliť rozkoš a slasť. Slasť je chápaná ako neexistencia strasti alebo bolesti. Nie všetky slasti sú však rovnaké, a životná múdrosť je schopná, náležite ich rozoznávať a správne medzi nimi voliť. Treba rozoznávať predovšetkým medzi slasťami vášnivými, prudkými a slasťami kľudnými. Tieto druhé sú natoľko žiadúce, pretože len ony zaisťujú duševný kľud, spokojnosť, nezávislosť na vonkajšom svete. Slasť telesná pôsobí vždy tak chvíľkovo, ba okamžikovo, len v prítomnosti. Slasť duševná oproti tomu má na sebe tiež znak minulosti aj budúcnosti. Ba, práve spomienka na slasť minulú a nádej v slasť budúcu je hlavným prameňom nášho pozemského šťastia. Človek má byť v tomto zmysle múdry. „Slasť je počiatkom a cieľom blaženého života. A pretože je slasť prvým a vrodeným dobrom, práve preto si nevolíme každú slasť, ale niekedy mnohé slasti zabúdame a naopak dávame prednosť mnohým bolestiam pred slasťami, keď sa nám po dlhej dobe vytrpených bolestí dostaví ešte väčšia slasť. Každá slasť je teda dobrom, pretože je nám vlastná svojou prirodzenosťou, ale nesmieme si voliť každú".


Prekypujem telesnou rozkošou, ak mám dostatok vody a chleba. A pohŕdam rozkošou prepychového života, nie preň samí, ale pre nepríjemnosti, ktoré po nich nasledujú. Žitie znamená byť šťastný. Ak má byť človek šťastný, mal by sa vyhýbať tomu, čo mu pôsobí bolesť. Patrí sem napr. strach zo smrti a strach z Bohov, ktorý Epikuros považuje za poveru. O oboch učil, že je to slepí strach, lebo bohovia sa o ľudí nestarajú a ani najobávanejšie zlo, smrť, sa nás vôbec netýka. Je samozrejmé, že bohovia svojou celou bytosťou
v hlbokom kľude sa tešia večnému životu,
vzdialení od nášho zhonu a celkom mu cudzí;
každé bolesti sú prosté i nebezpečné,
stačia si sami a nás im netreba v ničom,
na dobrodivích sa neviažu, hnev sa ich nedotkne.


„Najprv teda pokladaj boha za bytosť nepomiteľnú a blaženú v súlade s obecnou predstavou o bohu, tak ako sa vytvorila, a neprisudzuj mu nič, čo by sa priečilo jeho nepomiteľsti alebo sa neporovnávalo s jeho blaženosťou; mysli si naopak o ňom len to, čo môže zaistiť jeho blaženosť s nepomiteľnosťou.