Lebo bohovia sú a ich poznanie je zrejmé; nie sú však taký, za akých ich považuje ľud. Ten si totiž o nich neuchováva svoje predstavy. Bezbožný nieje ten, kto popiera bohov ľudu, ale ten, kto spojuje s bohmi domnienky ľudu o nich. Pretože tvrdenie ľudu o bohoch sa neopiera o správne pojmy, ale o klamné domnienky".

Epikurova etika svojou výrazovou formou a vnútornou povahou má ostro vyhranený ateistický ráz. Epikuros poprel akékoľvek zasahovanie bohov do ľudského života a imateriálnosť a nesmrteľnosť duše. Už Cicero poznamenal, že Epikuros sa zjavne bál povedať priamo to, čo povedať chcel, totiž že bohovia vôbec neexistujú, a preto im vraj vykázal aspoň akési vzdialené miesta vo svete. Epikurova filozofia je filozofiou šťastia. Epikuros chcel byť za každú cenu šťastný tu, na svete. Je niečo veľkolepo tragického a všeľudsky dojemného v tom neustálom sa dovolávaní a utvrďovávaní vlastného šťastia, v tom velebení duševného kľudu nad vášnivou slasťou i slasťou duševnou nad telesnou, je v tom ohromná sila vôle, za najväčších bolestí a múk, ktorými v dlhé, trápnej chorobe bol skľučovaní, na smrteľnom lôžku – chcejúc sa cítiť šťastným. Epikurova filozofia je akoby zúfalý posledný výkrik skonávajúceho gréckeho naturalizmu.
Z tohoto hľadiska francúzsky mysliteľ Guyau krásne naznačuje pomer Epikura k Sokratovi v hodine smrti oboch týchto veľkých mužov: Epikuros umrel s úsmevom ako Sokrates, s tým rozdielom, že Sokrates živil v sebe krásnu nádej nesmrteľnosti, a odvracajúc oči od života, videl v smrti len vyliečenie – Epikuros oproti tomu umrel, majúc tvár obrátenú k tej životnej existencií, ktorú opúšťal, obnovuje v spomienke vlastný, celý svoj život, aby ho postavil oproti smrti, ktorá sa blížila. V jeho myšlienke sa vykreslil akoby poslední obraz jeho minulosti, pripravený zmiznúť. Pozoroval ju z vďakou, bez žalosti, bez nádeje. Potom všetko zrazu zmizlo: prítomnosť, minulosť, budúcnosť – a on si odpočinul vo večnom zničení.

„Za dokonale blaženého nemôžeme považovať mladíka, ale starca, ktorý prežil dobrý život. Mladý človek v mužnom veku je totiž často vystavený rozmarom osudu, zatiaľčo starec je vo svojej starobe ako v prístave a oné majetky, v ktoré kedysi sotva mohol dúfať, má bezpečne uložené vo svojej vďačnej pamäti."


6. Záver

Stojíme na konci putovania časom, na konci putovania mysle významnej osobnosti filozofie. Opúšťame myšlienky Epikura, ktorý zomrel šťastný, pretože prežil život v blaženosti. Život nás všetkých však plynie ďalej a aj my raz budeme hodnotiť celý svoj život.