2. Úvod k seminárnej práci

Tému seminárnej práce som si nevybral náhodou. Pri putovaní časom, som zvažoval, ktorému filozofovi by som rád nahliadol hlbšie do duše, ktorého by som rád spoznal lepšie. Takmer každá téma však vo mne vzbudzovala akísi strach, daný asi tým, že nepoznám ani zlomok toho, čo daná významná osobnosť priniesla histórii ľudstva. Epikurov neobvyklý vzťah k ľuďom, túžba žiť život hneď, ma nakoniec najviac oslovil.
Prvé čo som vo svojej práci urobil bolo to, že som nahliadol pod „vrchnák" času, aby som zistil ako vyzeral svet v dobe, keď tento filozof žil, z čoho pramení jeho osobitý názor na život, človeka, na osud, na smrteľnosť duše. Podarilo sa mi zistiť, ako vyzerali udalosti, s ktorými musel každý človek vo svojom vnútri zápoliť a bojovať. Doba, do ktorej bol Epikuros vsadený je dôvodom, prečo je jeho filozofia taká, akú ju poznáme, lebo Epikuros chcel, aby bola filozofia „terapiou".

3. Charakteristika obdobia helenizmu

Bitkou pri Chairóneie (338p.n.l.), v ktorej macedónsky kráľ Filippos II. porazil Aténčanov, Thébanov a ich spojencov, stratili grécke mestské štáty svoju niekdajšiu plnú autonómiu a zjednotili sa vo federácii pod vedením Macedónie. Tieto udalosti bývajú označované ako koniec tzv. klasického Grécka. Posledným desaťročím je zahájená nová epocha v gréckych dejinách, ktorá bola neskôr nazvaná helenistickou. Jej ukončenie sa spravidla kladie do roku 30p.n.l., keď po Augustovom víťazstve nad Antóniom a Kleopatrou v bitke pri Aktiu (31p.n.l.) bol k Rímu pripojený posledný z helenistických štátov – ptolemaiovský Egypt. Kultúrne však helenizmus porazený nebol, ale pokračoval ešte niekoľko ďalších storočí, dejinami písanými Rímom, a to až do polovice 6. storočia n. l., keď v roku 529 východorímsky cisár Justinián uzavrel všetky filozofické školy. Termín helenizmus zaviedol až v 19. storočí nemecký historik J. G. Droysen, ktorý ním myslel „rozšírenie gréckeho panstva a gréckej vzdelanosti na dožívajúce kultúrne národy Východu„.
Vstupujeme do nového obdobia gréckej filozofie v ktorom sa filozofia stáva náukou viacej praktickou, o zmysle a cieli ľudského života. Počas nekľudných a neutešených pomerov macedónskej nadvlády a rímskej svetovlády stanoví si filozofia za úlohu poskytnutie gréckemu človeku, toho čoho sa mu najviac nedostávalo, duševného kľudu, nezávislosti na vonkajších veciach, otužilosti proti všetkým trýzniam a útrapám.

Filozofia sa stáva skrátka úsilím o nápravu človeka, o mravné obrodenie. Filozofovia sú mravokárci, kazatelia, lekári duší, misionári. Filozofia a náboženstvo sa opäť zbližujú a doplňujú.
Vstupujeme do dobi politického úpadku gréckeho národa. Počas peloponézskej vojny bola zlomená moc Atén, tohoto kultúrneho strediska helénskeho národa, v nasledujúcich dobách macedónskej nadvlády Grécko stále viacej strácalo samostatnosť. Výbojnými výpravami Alexandra Veľkého bol otvorený gréckej vzdelanosti nový svet na východe, odkiaľ zase kultúrne živly vnikali do Grécka a tu sa stále viacej zlučovali s domorodými prvkami. Na východe vznikajú nové strediská kultúrneho ruchu, Alexandria, Antiochia, Seleukia, sa stávajú sídlami vied a umení. A ešte väčší politický úpadok stíha Grécko počas rímskej svetovlády, keď Homérov národ, bol úplne podrobený a zbavený politickej samostatnosti.
Vzhľadom na to je však potešujúce, že počas tých vekov, keď politická samostatnosť gréckeho národa bola úplne potlačená, Grécko svojim vzdelaním, osvetou a filozofiou ovládalo celý svet a určovalo myšlienkový smer dlhé veky. Grécka filozofia sa stáva filozofiou života, preniká celým starým svetom, stáva sa životnou múdrosťou, nachádza nových, nespočetných stúpencov v rôznych spoločenských vrstvách a pripravuje veľké nábožensko – mravné hnutie. Rôznym náukám tejto doby ide o to, ako prispôsobiť život tak, aby uskutočnil ideál človeka, tak ako ho vytvorili predošlé školy, ako žiť cnostne, aby človek dospel k pravej blaženosti.
Snáď najlepšie a najpochopiteľnejšie vystihol túto dobu vo svojom diele Sofiin svet J. Gaarder. „Helenizmus bol charakteristický tým, že zotrel hranice medzi jednotlivými krajinami a kultúrami. V predchádzajúcich obdobiach vzývali Gréci, Rimania, Egypťania, Babylončania, Sýrčania i Peržania svojich bohov v rámci takzvaného národného náboženstva. Teraz sa všetky tieto kultúry zmiesili do jediného obrovského kotla náboženských, filozofických a vedeckých predstáv. Mohli by sme povedať, že mestské trhovisko či námestie sa zmenilo v arénu sveta. Aj teraz šumeli na námestiach hlasy, ktoré prinášali na trh ten nezvyklí tovar, tie nezvyklé myšlienky. Nové bolo však to, že tovar i myšlienky pochádzali takmer z celého sveta. A hlasy sa ozývali v mnohých jazykoch.. Predtým ľudia cítili silnú prináležitosť k vlastnému národu a svojmu mestskému štátu. Postupne, ako hranice a rozlišovacie znaky mizli, mnoho ľudí zneistelo a zapochybovalo o svojom životnom názore.

Takže nové náboženstvá, ale aj filozofie sa uberali stále viac smerom ku ´spáse´ a životnej úteche."

Našej pozornosti by teda nemali uniknúť, okrem tradičných škôl (keď i naďalej je činná Platónova Akadémia a Aristotelova škola), aj nové školy. K najdôležitejším z nich patria stoicizmus a epikureizmus. Obe tieto školy sa vyvíjajú súčasne, ale stoja k sebe skôr v nepriateľskom pomere než priateľskom. Náukou si odporujú, avšak cieľ ich učenia je rovnaký: vyložiť zmysel ľudského žitia a zaistiť človeku blažený život. Stúpenci oboch náuk tvoria sekty, spoločenské organizácie a udržujú medzi sebou stále styky. Nás však bude zaujímať hlavne škola epikurejcov.
4. Život a učenie filozofa Epikura

4.1. Život filozofa Epikura

Epikuros, syn Neoklea a Chairestri, bol Aténčan. Podľa správy Apollodórovy v jeho Kronike sa narodil v 3. roku 109. olympiády 7. dňa mesiaca gaméliónu, zomrel sedem rokov po smrti Platóna. Zomrel v 2. roku 127. olympiády (270p.n.l.), dožil sa 72 rokov. Iní ďalej hovoria, že svoju mladosť prežil Epikuros na ostrove Samos, kam sa presťahovali jeho rodičia. Keď mu bolo osemnásť, prišiel vraj do Atén plniť vojenskú službu. Po smrti Alexandra Macedónskeho a po vyhnaní Aténčanov zo Samu, odišiel vraj ku svojmu otcovi do Kolofónia. Strávil tam nejaký čas a zhromaždil okolo seba žiakov. Ale potom znovu odišiel do Atén. Nejaký čas pestoval filozofiu spoločne s inými, ale potom vyučoval samostatne, v škole ktorú pomenoval po sebe. Filozofiou sa začal zaoberať, ako sám hovorí, keď mu bolo štrnásť. Podľa Epikurejca Apollodóra sa obrátil k filozofii z opovrženia voči svojim prvotným učiteľom, pretože mu nedokázali vysvetliť Hésiodovo miesto o chaose. Podľa iných bol vraj najprv učiteľom čítania a písania, potom však, keď sa náhodou zoznámil s Demokritovými spismi, vrhol sa na filozofiu. Na jeho povzbudenie zaoberali sa spolu s ním filozofiou aj jeho traja bratia: Neoklés, Chairedémos a Aristobúlos.

4.2. Filozofia záhrady

Svoje názory začal vykladať v jednej záhrade, ktorú za tým účelom kúpil v Aténách, neďaleko Akadémie a oddelil ju od ostatného sveta múrom. Nad vstupom do tejto záhrady visel veľký nápis:

Cudzinec tu ti bude dobre. Tu je rozkoš najväčším dobrom.

Zhromaždil okolo seba veľké množstvo poslucháčov, ktorí sa mu stali oddanými ctiteľmi a zoskupili sa do spolku, ktorí bol jadrom epikurejskej školy. Vrodenou prívetivosťou a ľahkou prístupnosťou svojho výkladu sa stal hneď veľmi populárnym. Preto jeho žiaci a stúpenci, Epikurovci, boli taktiež niekedy nazývaný záhradný filozofovia.

Žiaci školy, ku ktorým patrili aj ženy a otroci, žili prosto v spoločnom hospodárstve so svojím učiteľom, a jeho vľúdnosť oplácali ozajstnou úctou a láskou. Epikurova záhrada dostávala zrejme i určitý symbolický význam: mala vlastne svojím chránencom prirodzeným spôsobom zahatať cestu pred znepokojujúcimi podnetmi a vplyvmi prenikajúcimi z vonkajšieho okolia, hlavne z neutešených spoločenských pomerov. Záhrada poskytovala ideálne prostredie na uskutočnenie Epikurovej zásady: „Ži skryto!". Epikuros a jeho žiaci sa stravovali veľmi prosto a striedmo. Každý sa uspokojil s čašou vína, celkovo však bola ich hlavným nápojom voda. A Epikuros vraj nepokladal za správne, aby sa súkromný majetok dával do spoločného užívania, tak ako to žiadal Pytagoras. Sám Epikuros hovorí vo svojich listoch, že mu postačí voda a suchý chlieb. Taký bol ten muž, ktorý vyhlasoval rozkoš za cieľ ľudského života. V tieni Záhrady pestovali epikurovci taktiež kult priateľstva a, radostného života, a s nábožnou úctou velebili svojho vyrovnaného učiteľa. Svoj úsmevný kľud, výraz radosti zo života, si zachoval až do smrti, aj cez veľké útrapy, ktoré mu spôsobila v posledných dobách jeho choroba. Zomrel vraj na ľadvinový kameň, ktorý mu zastavil močenie, po štrnásťdennej chorobe. Vtedy vraj vošiel do medenej vane, naplnenej teplou vodou, a doliatej vínom, a naraz ju vypil. A tak vraj skonal, keď vyzval svojich priateľov, aby si pamätali jeho učenie. A keď umieral, napísal tento list Idomeneovi:

„Prežívajúc blažený a zároveň poslední deň svojho života, píšem vám toto. Bolesti sa dostavili s takou veľkosťou, že ich veľkosť už nepripúšťa stupňovanie. Ale to všetko vyvažuje radosť, ktorú pociťujem v duši, pri spomienke na naše rozhovory. Ty však pečuj o Métrodórove deti v zhode s náklonnosťou, ktorú si prejavoval od detstva ku mne a k filozofii!„

4.3. Skreslený pohľad na Epikurovu filozofiu

Stoik Diotímos, ktorý sa k nemu choval nepriateľsky, rozšíril o ňom najhoršie klebety, pomocou päťdesiatych necudných listov, ktoré vydával za Epikurove listy. Podobne urobili aj ďalší odporcovia jeho filozofie. Epikuros býva mnohokrát, určite však neprávom, považovaný za zvrhlíka a jeho filozofia následne potom za filozofiu obžerstva. Je to dané už zmienenými klebetami, ktoré o ňom rozšírili jeho odporcovia, či nedokonalá znalosť jeho filozofických myšlienok, vo väčšine prípadov vytrhnutých z kontextu, ako napr.: „počiatok a koreň všetkého dobra je slasť žalúdku; aj múdrosť a vyššie prejavy života na nej závisia.„
Epiktétos ho nazýva hlásateľom nemravnosti a škodí mu ako môže.

Ale aj Timokrates, brat Metrodóra a žiak Epikura, ktorý však jeho školu opustil, vraví o ňom v spise nazvanom Rozveselenie, že dvakrát denne zvracal z prejedania a že on sám len ťažko dokázal uniknúť tomuto nočnému filozofovaniu a mystickému spoločenstvu. A že Epikuros vedel len málo z vedeckých výkladov a ešte omnoho menej z vecí týkajúcich sa života a že jeho telo bolo v tak žalostnom stave, že dlhé roky nemohol ani vstať z nosítok. V 37 knihách svojho spisu O prírode sa veľmi mnoho opakuje a píše v nich mnoho ako proti iným, tak obzvlášť proti Nausifanovi. Všetci títo ľudia sa pomiatli, ako hovorí Diogenes, lebo tomuto mužovi sú dostatočnými svedkami jeho neprekonateľné dobroty ku všetkým, jeho domovina, ktorá ho poctila bronzovými sochami, jeho priatelia, ktorých bolo tak veľké množstvo, že by pre nich nestačili celé mestá, a jeho žiaci, ktorí boli všetci k nemu trvalo pripútaní kúzelným hlasom jeho učenia. Ďalej o tom svedčí ustavičné trvanie školy, v ktorej vedení, zatiaľ čo takmer všetky ostatné zanikli, sa bez prerušenia strieda nespočetná rada jeho žiakov. Predovšetkým jeho priateľ Metrodóros z Lampsaku, ktorý zomrel niekoľko rokov pred svojim učiteľom, ďalej nástupca v riadení školy Hermarchos z Mytilene a Apollodóros Képotyrannos a Zenón zo Sidonu. Jeho škola vraj trvala 227 rokov, t.j. od roku 270 do 44 pred.n.l. Ďalej jeho vďačnosť k rodičom, preukazovanie dobra bratom a vľúdnosť k služobníkom, zrejmá tak z jeho závetu, tak i z toho, že spolu s ním pestovali filozofiu a vôbec jeho láska ku všetkým ľuďom.
Sám Epikuros obhajuje a vysvetľuje svoju filozofiu takto: „Keď teda hovoríme, že zvrchovaným cieľom je slasť, nemienime tým rozkoše prostopašníkov ani rozkoše spočívajúce v pôžitkárstve, ako sa domnievajú ľudia, ktorí naše učenie nepoznajú a nesúhlasia s ním, alebo si ho zle vykladajú, ale stav, v ktorom človek necíti bolesť v tele ani nekľud v duši. Lebo život nekoná príjemným ani ustavičné pitie a hody, ani obcovanie s mužmi a ženami, ani požívanie rýb a iných vecí, ktoré poskytuje bohatý stôl, ale striedmy úsudok, vyhľadávajúci dôvody pre každú voľbu a každé odmietnutie a zapudzujúce klamné domnienky, z ktorých najčastejšie zachvacuje dušu zmätok.„

4.4. Či si mladý, či starý, venuj sa filozofii

„Kto sa raz stane mudrcom, už nikdy vraj si neosvojí opačné zmýšľanie, ani ho dobrovoľne nepredstiera.„
„Nieje treba predstierať filozofovanie, ale skutočne filozofovať.

Veď neusilujeme sa o to, aby sme sa zdali zdravými, ale aby sme naozaj zdravými boli.„

Teraz by som sa chcel zmieniť o veľmi dôležitých myšlienkach, ktoré sa týkajú samotnej filozofie.
V Liste Menoikeovi Epikuros hovorí: „Ak je niekto mladý, nech neváha oddávať sa filozofii, ak je niekto starý, nech neochabuje v jej pestovaní; lebo nikto nieje ani nezrelý ani prezrelý k tomu, aby sa staral o zdravie svojej duše. Ak niekto hovorí, že pre neho ešte neprišiel čas k filozofovaniu, alebo že už pominul, podobá sa tomu, kto vraví, že pre neho ešte nieje čas na blaženosť. Preto má pestovať filozofiu mladý i starý, aby starý zostával mladý dobrými skutkami v príjemných spomienkach na minulosť, aby bol zároveň mladý i starý pre nebojácnosť pred budúcnosťou. Je teda treba starať sa o to, čo pôsobí blaženosť, lebo ak ju máme, máme všetko, a ak ju nemáme, robíme všetko preto, aby sme ju mali."
V tejto úvahe je zreteľná sila, ktorú Epikuros filozofii prikladal a jej poslanie, ktoré je v dnešnej dobe mnohými ľuďmi často zatracované. Ku svetu v ktorom žijeme väčšinou pristupujeme ako k niečomu samozrejmému, o čom príliš nepremýšľame. Prežívame hraničné situácie, putujeme životom plným „križovatiek", rozhodujeme sa. Každý sme iný, ale mnohé máme spoločné. Človek sa má oddávať filozofii, pretože šľachtí ducha a bystrí rozum. Mladý človek sa má filozofii oddávať z dôvodu, aby sa nebál svojej budúcnosti, aby našiel svoje miesto v tomto, mnohokrát nemilosrdnom, svete. A ak je niekto starý, má sa oddávať filozofii, aby sa nebál svojej budúcnosti, smrti. Ak sa človek ohliadne späť za svojím životom, musí byť šťastný, lebo podľa Epikura je duša smrteľná, a tak každý z nás musí čo najlepšie využiť obmedzený čas, ktorý je mu daný pre život tu a teraz. Smrteľnosť ľudskej duše súvisí s Epikurovým učením o atómoch, ale rovnako s Demokritovým učením, pretože aj v učení o duši vychádza Epikuros z Demokrita.
Filozofia je teda akousi pripravovateľkou duševného šťastia, pričom konečným cieľom a zmyslom a i najvyšším pojmom ľudského života je podľa Epikura telesná a duševná slasť, blaženosť, rozkoš, ku ktorej dospievame práve na základe filozofovania a celkového rozumového uvažovania.

4.5. Dielo filozofa Epikura

Epikuros sám napísal asi 300 kníh. Ako o ňom píše Diogenes vo svojej knihe Životy, názory a výroky známych filozofov: „Epikuros bol veľmi plodný spisovateľ, ktorý prevyšoval všetkých množstvom kníh; je ich totiž vyše 300 zvitkov. Nieje v nich ani jedno prevzaté svedectvo, ale iba vlastné slová samého Epikura. V spisovateľskej plodnosti s ním súperil Chrýsippos. Ak totiž niečo napísal Epikuros, snažil sa Chrýsippos napísať hneď o tom istom, práve tak isto.

Preto sa tiež často opakoval."
Na poznanie jeho názoru sú dôležité tri z jeho listov, a to Hérodotovi (týka sa náuky o prírode), Pýthokleovi (týka sa zjavení na oblohe) a Menoikeovi (v ktorom je podaný výklad o ľudskom živote). Ďalej sú to knihy O prírode, ktorých je 37; Základné myšlienky, čiže 40 hlavných mravných zásad, zachovaných u Diogena a Epikurove výroky. Dôležitým prameňom na štúdium jeho názorov je didaktická báseň De rerum natura (O prírode), ktorú umelecky stvárnil Titus Lucretius Carus. Ako ďalšie by sme mohli menovať napr. O atómoch a prázdnom priestore; Výťah zo spisov proti prírodným filozofom; O kritériu alebo Pravidlo; O videní; O osude; O predpovedaní počasia; Povzbudenie k filozofii; O obrázkoch a ďalšie.

„Pre tých, milý Hérodotos, ktorí nemôžu prebrať všetko, čo som napísal o prírode, ani prečítať väčšinu z tých kníh, ktoré som zložil, pripravil som sám Výťah z celej svojej sústavy, ktorý postačí na to, aby si vštiepili do pamäti aspoň najzákladnejšie poučky a aby si tak mohli pri každej príležitosti pomôcť v najhlavnejších veciach, pokiaľ by sa zaoberali teoretickým skúmaním prírody. Je však potrebné, aby si aj tí, ktorí už dostatočne pokročili v poznaní vesmíru, zapamätali obraz celej sústavy v najzákladnejších rysách; lebo všeobecný názor potrebujeme často, podrobný však nie v rovnakej miere.„

5. Epikurova filozofia

Epikuros celú svoju filozofiu delí na fyziku a etiku. Súčasťou fyziky je logika (ako náuka o kritériách pravdy, taktiež nazývaná kanonikou), ale fyzika je len prípravou k etike, ktorá tvorí vlastné jadro filozofie.
Kanonika ukazuje cesty k vytvoreniu filozofickej sústavy a je obsiahnutá v jednom spise nazvanom Pravidlo. Fyzika podáva celú teóriu o prírode, a je obsiahnutá v 37 knihách O prírode. Etika pojednáva o voľbe a odmietaní a je zahrnutá v knihách O spôsoboch života, v Listoch a v spise O konečnom cieli. Obvykle je však kanonika spájaná s fyzikou a je náukou o základoch; fyzika je náuka o vznikaní a zanikaní a o prírode; etika zas náuka o tom, čo si je treba voliť a čomu sa vyhýbať, o spôsoboch života a o konečnom cieli.
Epikuros rovnako ako stoici povýšil etiku nad ostatné vedy. Prečo stoja etické otázky v centre ich pozornosti, zdôraznili stoici výstižnými podobenstvami Živočích, vajce a záhrada. Dovolím si ich tu použiť pre ich obraznosť: „1. Kosti, šľachy (logika) a mäso (fyzika) dávajú život duši (etika). 2. Škrupina (logika) a bielok (fyzika) slúžia žĺtku (etika). 3.

Za plotom (logika) rastú v pôde stromy (fyzika), ale až ony prinášajú pravé plody (etiku).„ Fyzika je podľa Epikura potreba, pretože, ak si nedokážeme vysvetliť, ako sa dejú svetové úkazy, nenájdeme kľud, ktorý je cieľom nášho filozofovania, a budeme prepadať rôznym poverám, práve pred ktorými chce Epikuros človeka chrániť. Každá časť jeho filozofie je iba kamienkom nekonečnej mozaiky bytia, preto je dôležité, aby boli tieto kamienky prehľadne poskladané a prezreté jeden po druhom.

5.1. Epikurovo vysvetlenie vybraných prírodných dejov

„Cieľom poznania úkazov na nebi, či už sa nimi zaoberáme v súvislosti s ostatnými náukami alebo samostatne, nieje nič iného než duševný kľud a bezpečná istota, práve tak ako pri ostatnom bádaní. Svet je akási ohraničená časť neba, obsahujúca hviezdy, Zem a vôbec všetky vnímateľné predmety, ktorá zaujíma úsek nekonečna a končí sa hranicou, buď riedkou alebo hustou, ktorej uvoľnením by bolo uvedené všetko v ňom do zmätku, ktorí sa buď otáča, alebo pevne stojí a má tvar buď okrúhly alebo trojuholníkový alebo nejaký iný; sú totiž možné všetky tieto tvary. Možno si však predstaviť, že je takých svetov nekonečné množstvo a že taký svet môže vzniknúť ako vo vesmíre, tak aj v medzisvete, ako nazývame vzdialenosť medzi svetmi v priestore obsahujúcom mnoho prázdna.
Vychádzanie a zapadanie slnka, mesiaca a ostatných hviezd môže mať pôvod v zapaľovaní a zhášaní (toto je domnienka Hérakleita z Efezu). Tiež objavovaním sa týchto telies nad zemou a ich opätovným zakrývaním, by sa menovaný úkaz mohol uskutočňovať, lebo ani proti tomu, žiadny zjav nesvedčí. Čo sa týka ich pohybov, nieje nemožné, že povstávajú otáčaním celej oblohy, alebo táto stojí a telesá sa samé otáčajú za účelom vychádzania podľa potreby, ktorá povstala na počiatku pri vzniku sveta...
Mraky sa môžu tvoriť a zoskupovať aj tak, že sa vzduch zhusťuje tlakom vetrov, i tak, že sa spájajú k sebe atómy, vhodné k tomu, aby spôsobili tento úkaz, i tak, že sa zhromažďujú výpary zo zeme a vôd. A dážď z nich môže povstať, tak že sa stláčajú a menia sa, a ďalej tým, že na ne zhora vanú vetry, pohybujúce sa vzduchom z vhodných miest, pričom silnejší lejak vzniká z určitých zoskupení, prispôsobených na takéto výtoky.
Hromy môžu vznikať buď stlačením vetra v dutinách mrakov, alebo že v nich duní oheň rozdúchaný vetrom, tiež tým, že sa mraky trhajú a praskajú, alebo tým, že sa o seba lámu, keď predtým stuhli na ľad. Vnímané javy nás nabádajú, aby sme pripúšťali ako pre celok, tak pre túto časť viacej výkladov. Zaujímavé sú aj úvahy, že ľad sa môže tvoriť tým, že sa z vody vytláča častica okrúhleho tvaru a stlačia sa dohromady hranaté a ostrouhlé častice, obsiahnuté vo vode. Znamenia počasia podľa chovania niektorých živočíchov majú svoj pôvod v časovej zhode.

Pretože zvieratá nie sú schopné nejako vynútiť, aby nastala zima, ani nesedí niekde nejaká božská bytosť, ktorá by pozorovala, kedy tieto zvieratá odchádzajú, a potom by plnila tieto znamenia. Lebo taká bláznivosť by nenapadla ani obyčajné, len trochu múdrejšie zviera, nie to bytosť, obdarenú dokonalou blaženosťou.
Toto všetko si teda zapamätaj, lebo sa v mnohých prípadoch vyhneš mýtu a budeš môcť nazerať na úkazy s uvedenými podobnými.„

5.2. Etika

Človek sa má vyhýbať pocitu bolesti, má voliť rozkoš a slasť. Slasť je chápaná ako neexistencia strasti alebo bolesti. Nie všetky slasti sú však rovnaké, a životná múdrosť je schopná, náležite ich rozoznávať a správne medzi nimi voliť. Treba rozoznávať predovšetkým medzi slasťami vášnivými, prudkými a slasťami kľudnými. Tieto druhé sú natoľko žiadúce, pretože len ony zaisťujú duševný kľud, spokojnosť, nezávislosť na vonkajšom svete. Slasť telesná pôsobí vždy tak chvíľkovo, ba okamžikovo, len v prítomnosti. Slasť duševná oproti tomu má na sebe tiež znak minulosti aj budúcnosti. Ba, práve spomienka na slasť minulú a nádej v slasť budúcu je hlavným prameňom nášho pozemského šťastia. Človek má byť v tomto zmysle múdry. „Slasť je počiatkom a cieľom blaženého života. A pretože je slasť prvým a vrodeným dobrom, práve preto si nevolíme každú slasť, ale niekedy mnohé slasti zabúdame a naopak dávame prednosť mnohým bolestiam pred slasťami, keď sa nám po dlhej dobe vytrpených bolestí dostaví ešte väčšia slasť. Každá slasť je teda dobrom, pretože je nám vlastná svojou prirodzenosťou, ale nesmieme si voliť každú".

Prekypujem telesnou rozkošou, ak mám dostatok vody a chleba. A pohŕdam rozkošou prepychového života, nie preň samí, ale pre nepríjemnosti, ktoré po nich nasledujú. Žitie znamená byť šťastný. Ak má byť človek šťastný, mal by sa vyhýbať tomu, čo mu pôsobí bolesť. Patrí sem napr. strach zo smrti a strach z Bohov, ktorý Epikuros považuje za poveru. O oboch učil, že je to slepí strach, lebo bohovia sa o ľudí nestarajú a ani najobávanejšie zlo, smrť, sa nás vôbec netýka. Je samozrejmé, že bohovia svojou celou bytosťou
v hlbokom kľude sa tešia večnému životu,
vzdialení od nášho zhonu a celkom mu cudzí;
každé bolesti sú prosté i nebezpečné,
stačia si sami a nás im netreba v ničom,
na dobrodivích sa neviažu, hnev sa ich nedotkne.

„Najprv teda pokladaj boha za bytosť nepomiteľnú a blaženú v súlade s obecnou predstavou o bohu, tak ako sa vytvorila, a neprisudzuj mu nič, čo by sa priečilo jeho nepomiteľsti alebo sa neporovnávalo s jeho blaženosťou; mysli si naopak o ňom len to, čo môže zaistiť jeho blaženosť s nepomiteľnosťou.

Lebo bohovia sú a ich poznanie je zrejmé; nie sú však taký, za akých ich považuje ľud. Ten si totiž o nich neuchováva svoje predstavy. Bezbožný nieje ten, kto popiera bohov ľudu, ale ten, kto spojuje s bohmi domnienky ľudu o nich. Pretože tvrdenie ľudu o bohoch sa neopiera o správne pojmy, ale o klamné domnienky".

Epikurova etika svojou výrazovou formou a vnútornou povahou má ostro vyhranený ateistický ráz. Epikuros poprel akékoľvek zasahovanie bohov do ľudského života a imateriálnosť a nesmrteľnosť duše. Už Cicero poznamenal, že Epikuros sa zjavne bál povedať priamo to, čo povedať chcel, totiž že bohovia vôbec neexistujú, a preto im vraj vykázal aspoň akési vzdialené miesta vo svete. Epikurova filozofia je filozofiou šťastia. Epikuros chcel byť za každú cenu šťastný tu, na svete. Je niečo veľkolepo tragického a všeľudsky dojemného v tom neustálom sa dovolávaní a utvrďovávaní vlastného šťastia, v tom velebení duševného kľudu nad vášnivou slasťou i slasťou duševnou nad telesnou, je v tom ohromná sila vôle, za najväčších bolestí a múk, ktorými v dlhé, trápnej chorobe bol skľučovaní, na smrteľnom lôžku – chcejúc sa cítiť šťastným. Epikurova filozofia je akoby zúfalý posledný výkrik skonávajúceho gréckeho naturalizmu.
Z tohoto hľadiska francúzsky mysliteľ Guyau krásne naznačuje pomer Epikura k Sokratovi v hodine smrti oboch týchto veľkých mužov: Epikuros umrel s úsmevom ako Sokrates, s tým rozdielom, že Sokrates živil v sebe krásnu nádej nesmrteľnosti, a odvracajúc oči od života, videl v smrti len vyliečenie – Epikuros oproti tomu umrel, majúc tvár obrátenú k tej životnej existencií, ktorú opúšťal, obnovuje v spomienke vlastný, celý svoj život, aby ho postavil oproti smrti, ktorá sa blížila. V jeho myšlienke sa vykreslil akoby poslední obraz jeho minulosti, pripravený zmiznúť. Pozoroval ju z vďakou, bez žalosti, bez nádeje. Potom všetko zrazu zmizlo: prítomnosť, minulosť, budúcnosť – a on si odpočinul vo večnom zničení.

„Za dokonale blaženého nemôžeme považovať mladíka, ale starca, ktorý prežil dobrý život. Mladý človek v mužnom veku je totiž často vystavený rozmarom osudu, zatiaľčo starec je vo svojej starobe ako v prístave a oné majetky, v ktoré kedysi sotva mohol dúfať, má bezpečne uložené vo svojej vďačnej pamäti."

6. Záver

Stojíme na konci putovania časom, na konci putovania mysle významnej osobnosti filozofie. Opúšťame myšlienky Epikura, ktorý zomrel šťastný, pretože prežil život v blaženosti. Život nás všetkých však plynie ďalej a aj my raz budeme hodnotiť celý svoj život.

Preto, nevediac či bude naša duša žiť ďalej, či duše zahynie s telom, mali by sme sa starať o to, aby sme si užívali život teraz, pokiaľ sme ešte medzi živými. K poznaniu toho, ako by sme asi mali žiť, by nám mohlo poslúžiť učenie tohoto filozofa, ktorý túžil po slasti. Nie však po slasti telesnej, i keď ani tá mnohokrát nieje k zahodeniu, ale skôr – a tú vo svojej filozofii stavia na prvé miesto – po duševnej slasti. Človeku je daný do vienka rozum, ktorým sa líši od všetkého ostatného, čo ho obklopuje, čo je schopný vnímať svojimi zmyslami. Preto musí túto jedinečnú šancu využiť vo svoj prospech. To všetko by nám mala podľa Epikura poskytnúť utešiteľka a liečiteľka duší, filozofia.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Epikureizmus (seminárna práca)