2. Úvod k seminárnej práci

Tému seminárnej práce som si nevybral náhodou. Pri putovaní časom, som zvažoval, ktorému filozofovi by som rád nahliadol hlbšie do duše, ktorého by som rád spoznal lepšie. Takmer každá téma však vo mne vzbudzovala akísi strach, daný asi tým, že nepoznám ani zlomok toho, čo daná významná osobnosť priniesla histórii ľudstva. Epikurov neobvyklý vzťah k ľuďom, túžba žiť život hneď, ma nakoniec najviac oslovil.
Prvé čo som vo svojej práci urobil bolo to, že som nahliadol pod „vrchnák" času, aby som zistil ako vyzeral svet v dobe, keď tento filozof žil, z čoho pramení jeho osobitý názor na život, človeka, na osud, na smrteľnosť duše. Podarilo sa mi zistiť, ako vyzerali udalosti, s ktorými musel každý človek vo svojom vnútri zápoliť a bojovať. Doba, do ktorej bol Epikuros vsadený je dôvodom, prečo je jeho filozofia taká, akú ju poznáme, lebo Epikuros chcel, aby bola filozofia „terapiou".


3. Charakteristika obdobia helenizmu

Bitkou pri Chairóneie (338p.n.l.), v ktorej macedónsky kráľ Filippos II. porazil Aténčanov, Thébanov a ich spojencov, stratili grécke mestské štáty svoju niekdajšiu plnú autonómiu a zjednotili sa vo federácii pod vedením Macedónie. Tieto udalosti bývajú označované ako koniec tzv. klasického Grécka. Posledným desaťročím je zahájená nová epocha v gréckych dejinách, ktorá bola neskôr nazvaná helenistickou. Jej ukončenie sa spravidla kladie do roku 30p.n.l., keď po Augustovom víťazstve nad Antóniom a Kleopatrou v bitke pri Aktiu (31p.n.l.) bol k Rímu pripojený posledný z helenistických štátov – ptolemaiovský Egypt. Kultúrne však helenizmus porazený nebol, ale pokračoval ešte niekoľko ďalších storočí, dejinami písanými Rímom, a to až do polovice 6. storočia n. l., keď v roku 529 východorímsky cisár Justinián uzavrel všetky filozofické školy. Termín helenizmus zaviedol až v 19. storočí nemecký historik J. G. Droysen, ktorý ním myslel „rozšírenie gréckeho panstva a gréckej vzdelanosti na dožívajúce kultúrne národy Východu„.
Vstupujeme do nového obdobia gréckej filozofie v ktorom sa filozofia stáva náukou viacej praktickou, o zmysle a cieli ľudského života. Počas nekľudných a neutešených pomerov macedónskej nadvlády a rímskej svetovlády stanoví si filozofia za úlohu poskytnutie gréckemu človeku, toho čoho sa mu najviac nedostávalo, duševného kľudu, nezávislosti na vonkajších veciach, otužilosti proti všetkým trýzniam a útrapám.