Renesančný aristotelizmus

· Mikuláš Kuzanský (1401 - 1464) vlastným menom Nicolas Krebs či Kribs; Kuzanský sa volá podľa miesta narodenia (Kusa na Moseli) - nemecký filozof, vedec a teológ obdobia prechodu od scholastiky k humanizmu a novej vede ranej kapitalistickej spoločnosti. Pod vplyvom novoplatónstva prepracoval pojmy kresťanskej filozofie v učení o bohu ako maxime bytia, ktorá sa nachádza nad protikladmi, v ktorých obmedzený úsudok uvažuje o veciach prírody. V bohu sa zhodujú všetky protiklady : konečné a nekonečné, najmenšie a najväčšie, jediné a mnohé atď. učenie Kuzanského s jeho základnou tézou o zhode protikladov v bohu (coincidentia oppositorum) obsahuje, keď odhliadneme od mysticko-idealistického obsahu, viacero plodných ideí. Sú to : kritika obmedzenosti myšlienkových kontrapolácií, metodologický význam matematických pojmov pre poznávanie prírody, anticipácia pojmu nekonečne malej veličiny
· Mikuláš Koperník (1473 - 1543) - poľský astronóm, tvorca heliocentrickej sústavy sveta. V dejinách vedy bolo jeho učenie revolučným činom, ktorým výskum prírody vyhlásil svoju nezávislosť. Týmto činom sa prírodoveda začala oslobodzovať od teológie. Koperníková teória o obehu Zeme okolo Slnka a o dennom otáčaní Zeme okolo svojej osi znamenali rozchod s Ptolemaiovou geocentrickou sústavou a s náboženskými predstavami o Zemi ako vyvolenkyni božej a o privilegovanom postavení človeka vo vesmíre, ktoré boli na nej založené. Táto teória zavrhla aj protiklad nebeských a zemských pohybov, pochádzajúcich už od Aristotela a využitý scholastikou; zasadila ranu cirkevnej legende o stvorení sveta bohom, vytvorili predpoklady na neskorší vznik učení o prirodzenom vzniku a vývoji slnečnej sústavy. Kopernikove objavy sa stali objektom ostrého boja : cirkev ich odmietla a potláčala, pokrokoví myslitelia tých čias, ako aj nasledujúcich epoch bojovali v ich mene a rozvíjali ich ďalej. Eliminovali napr. také mylné vety jeho sústavy, ako je téza o polohe všetkých hviezd na jedinej "sfére" a Slnka v strede vesmíru. Hlavné Kopernikove dielo O obehu nebeských telies (1543) svedčí o tom, že poznal výdobytky antického atomizmu a astronomické hypotézy starovekých mysliteľov (heliocentrická a geocentrická sústava sveta).
· Bernardino Telesio (1508 - 1588) - taliansky prírodný filozof z obdobia renesancie, materialista.

Vyzýval k empirickému skúmaniu prírody, zdôrazňoval význam zmyslových orgánov ako hlavného zdroja ľudských poznatkov, vystupoval proti špekulatívno-sylogistickej metóde, ktorá bola charakteristická pre scholastiku. Telesio mal veľký vplyv na Bruna a Campanellu a stal sa jedným z predchodcov F. Bacona. Pri vysvetľovaní prírody vychádzal z toho, že hmota, ktorá vypĺňa celý priestor (čím vylučoval prázdno), je práve taká večná ako boh. Telesio ako aj iní prírodní filozofi jeho doby, zastával hylozistické názory (život a teda aj citlivosť sú vlastné všetkým veciam v prírode). Jeho rozvinutý systém kozmologických názorov vychádzal z myšlienky, podľa ktorej teplo a chlad ako protikladné a nehmotné princípy, usilujúce sa o sebazáchovu, bojujú o hmotu. Pritom je teplo skoncentrované na Slnku a chlad na Zemi. Hlavné dielo : O podstate vecí podľa ich vlastných princípov (1565).
· Giordano Bruno (1548 - 1600) - taliansky filozof, bojovník proti scholastickej filozofii a rímskokatolickej cirkvi, vášnivý propagátor materialistického svetonázoru, ktorý u neho nadobudol formu panteizmu. Po osem ročnom väzení bol inkvizíciou v Ríme upálený. Brunov svetonázor sa vytvoril pod vplyvom ideí antickej filozofie (najprv novoplatónstva a pytagorovstva a potom materialistov Empedokla, Anaxagora, Epikura aLucretia) talianského voľnomyšlienkarstva epochy renesancie a vtedajšej vedy, najmä heliocentrickej Kopernikovej teórie. Bruno dôsledne stotožňoval nekonečného boha s prírodou a hlásal nekonečnosť samej prírody ešte rozhodnejšie ako Kuzánsky, ktorý na neho vplýval. Bruno využil Kopernikov objav a usiloval sa konkretizovať fyzikálny a astronomický zmysel tohto filozofického princípu, zbavujúc súčasne Kopernikovu teóriu veľmi podstatných nedostatkov : tradičnej predstavy o konečnosti sveta uzavretého vo sfére nehybných hviezd, názoru, podľa ktorého je Slnko nehybné a tvorí absolútny stred vesmíru. Tým dospel k záveru o nespočetnom množstve svetov, ako aj o ich obývanosti. Odstránil prírodnofilozofický dualizmus scholastiky a tvrdil, že pozemský a nebeský svet je fyzikálne homogénny a skladá sa zo zeme, vody, vzduchu a éteru. Pod vplyvom novoplatónstva pripúšťal jestvovanie svetovej duše, chápanej ako princíp života a ako duchovná substancia, ktorá sa nachádza vo všetkých veciach bez výnimky a tvorí ich hybný princíp. Tým sa Bruno takisto ako väčšina antických materialistov dostal k hylozistickému stanovisku, k presvedčeniu, že hmota je aktívnou samohybnou substanciou a človek so svojim vedomím je čiastočkou jedinej prírody. Bruno rozvinul aj viacero dialektických téz : o jednote, spojitosti a univerzálnom pohybe v prírode, o zhode protikladov tak v nekonečne veľkom, ako aj nekonečne malom.

Hlavné diela : filozofické dialógy O príčine, princípe a o jednom, O nekonečne, vesmíre a svetoch.
· Galileo Galilei (1564 - 1642) - taliansky fyzik a astronóm. Kritizoval slepé uctievanie Aristotelovej autority a dogmatickú scholastiku a ako prvý začal systematicky používať vedecký experiment v podobe matematického, a najmä geometrického modelovania prírodných javov. V oblasti má hlavnú zásluhu, že objavil zákon zotrvačnosti, princíp relativity, podľa ktorého rovnomerný a priamočiary pohyb systému telies neovplyvňuje procesy v tomto systéme. V boji proti náboženským dogmám mali nesmierny význam jeho astronomické objavy, ktoré sa stali významným argumentom v prospech pravdivosti Kopernikovej heliocentrickej sústavy. Na svoju dobu bol pokrokový aj jeho svetonázor. Hlásal, že svet je nekonečný, hmota je večná, príroda jednotná. Základy prírody tvorí prísna príčinnosť nemenných atómov, podriadených zákonom mechaniky. Východiskom poznania prírody je pozorovanie, skúsenosť. Poznanie vnútornej nevyhnutnosti javov je podľa neho najvyšším stupňom poznania. Je pôvodcom tzv. prísnej indukcie a jedným zo zakladateľov empirickej vedy. Nevedel sa však zbaviť náboženských predsudkov, uznával prvý boží impulz. Jeho hlavnou prácou je Dialóg o dvoch hlavných sústavách sveta - ptolemaiovskej a kopernikovej (1632).
· Niccolo di Bernardo Machiavelli (1469 - 1527) - taliansky mysliteľ, ideológ rodiacej sa buržoázie. Spoločnosť sa podľa neho nerozvíja podľa vôle božej, ale z prirodzených príčin. Hybnými silami dejín sú "materiálny záujem" a sila. Zdôrazňoval protikladnosť záujmov ľudových más a vládnucich tried. Bol za vytvorenie silného národného štátu, ktorý bol schopný potlačiť ľudové nepokoje. V politickom boji pripúšťal, že v mene veľkých cieľov možno nebrať do úvahy zákony morálky a používať ľubovoľné prostriedky; ospravedlňoval krutosť a vierolomnosť vládcov v ich boji o moc. Jeho historická zásluha je v tom, že ako jeden z prvých sa pozeral na štát otvorenými očami a vyvodzoval jeho zákony z rozumu a skúsenosti, a nie z teológie. Hlavná práca : Vladár (1513).
· Thomas More (1478 - 1535) - jeden zo zakladateľov utopistického socializmu, racionalistický humanista obdobia renesancie. Pochádzal z buržoázneho prostredia. V rokoch 1529 - 1532 zastáva vysokú štátnu funkciu v Anglicku. Na príkaz kráľa bol popravený. Moroeovým dielom je Zlatá kniha, práve tak užitočná, ako aj zábavná, o najlepšom usporiadaní štátu a o novom ostrove Utópii (1516), ktorá je rozprávaním o ceste do neznámej krajiny Utópie (doslovne "miesto ktoré neexistuje").

More tu podrobil všeobecnej kritike zriadenie založené na súkromnom vlastníctve, sociálno - politické vzťahy vo vtedajšom Anglicku a zobrazil zriadenie, v ktorom vládne spoločenské vlastníctvo, prvý vyložil ideu zospoločenštenia výroby, spojil s ňou ideu komunistickej organizácie práce a rozdeľovania. Základnou hospodárskou bunkou slobodného štátu Utópia je rodina. Výroba je založená na remesle. Obyvatelia Utópie žijú v podmienkach demokratického zriadenia, rovnosti práci, pracujú 6 hodín denne, ostatný čas venujú vedám a umeniu. Veľký význam sa pripisuje všestrannému rozvoju osobnosti, spojenia teoretického vzdelania s prácou, čo predstavuje zárodok socialistických názorov v oblasti výchovy. More nepokladal za nevyhnutný vysoký rozvoj techniky na uskutočnenie socialistického ideálu. Sníval o uskutočnení prechodu k novému zriadeniu pokojnou cestou.
· Tomasso Campanella (pred prijatím do mníšskeho rádu r. 1582 sa volal Giovanni Domenico) (1568 - 1639) - taliansky filozof, jeden z predstaviteľov ranného utopistického komunizmu. Campanella zdieľal Telesiove prírodno filozofické názory, vystupoval proti scholastike. Idei senzualizmu a deizmu (v tom čase pokrokové) spájali sa u neho s nábožensko - mystickými názormi, s nadšením pre mágiu a astrológiu. Za svoju slobomyseľnosť bol prenasledovaný inkvizíciou. Campanella sníval o jednote a blahobyte ľudstva. Roku 1599 sa pokúsil vyvolať povstanie za oslobodenie Talianska. Sprisahanie bolo odhalené a Campanella bol po krutom mučení uvrhnutý do žalára, kde prežil 27 rokov. Tam napísal svoju utópiu Slnečný štát (1602, publikovaná r. 1623) - o ideálnej spoločnosti, v ktorej neexistuje súkromné vlastníctvo, všeobecná práca zaručuje hojnosť, jestvuje tu však prísna reglementácia spôsobu života, moc kňazov má v podstate teokratický charakter. Svoj komunistický ideál Campanella zdôvodnil príkazom rozumu a zákonmi prírody. Slnečný štát mal významnú úlohu vo vývoji pokrokového myslenia.