Je tu i spôsob nazývaný
„ genealógia morálky “, ktorý skúma históriu morálky v konkrétnej spoločnosti.

DVA TYPY MORÁLKY ( MORÁLKA OTROKOV A PÁNOV )

Vývoj morálky na Západe je príbehom o obrate alebo prehodnotení dvoch typov morálky: - tej, ktorú vyznávala utláčaná skupina otrokov
- a tej, ktorú vyznávali ich mocipáni.
Morálka otrokov ospravedlňuje biedne podmienky a sklamanie zo života. Je zameraná na dosiahnutie alebo aspoň na potvrdenie vlastnej hodnoty človeka, ktorý je neustále ponižovaný. Prezentuje sa v kresťanstve. Otroci pociťovali až nadradenosť, považovali sa totiž za vyvolených. Boli plní nádejí do budúcnosti, v ktorej sa zbavia svojich pánov. Táto morálka zdôrazňovala ZLO spočívajúce v moci, bohatstve, teda všetko z čoho sa tešila vládnuca trieda, a čo bolo pre otrokov nedosiahnuteľné.
Na druhej strane je tu morálka pánov. Kladie malý dôraz na cnosti a to, čo by mal človek robiť. Pokora sa chápe skôr ako slabosť než ako silná stránka a bohatstvo nie je zdrojom zla, ale nevyhnutným predpokladom dobrého života.
„ Kresťanstvo je platonizmus pre masy “ napísal Nietzsche a skutočne je to zmes Platónovej metafyziky a myšlienky hebrejského Boha. Morálka otrokov je reakciou na ich ponižovanie. V podstate nemá žiadne hodnoty. To, čo páni považovali za dobro, otroci vyhlasovali za zlo, a teda za dobro sa považovala neexistencia zla. Tato viedla k priemernosti, miernosti, k pozbaveniu sa akýchkoľvek vášní ( i dobrých ), čo Nietzsche odsudzuje. Chce strhnúť fasádu nihilizmu, nech už má podobu tradičného kresťanstva alebo impozantnej konštrukcie Kantových „ Kritík.“
Nietzsche chápe pána a otroka skôr ako dva typy osobností, definované nie triedou, ale svojou prirodzenou konštitúciou. Niektorí ľudia sú silní, nezávislí, energickí, tvoriví, zatiaľ čo iní ( väčšina ) sú slabí, prispôsobujú sa. Takéto temperamenty sú VRODENÉ a nemenia sa.

3

Človek robí to, čo musí, hovorí Nietzsche, ktorý málo chápal slobodnú vôľu.
„ Ak totiž nie je vôle, niet ani slobodnej vôle ( ale ani neslobodnej vôle ).“ Všetci máme svoj osud ( akýsi fatalizmus ) a všetkým odporúča MILOVAŤ SVOJ OSUD ( amor fati ). Nemá zmysel formulovať mravné princípy, veď každý z nás musí ísť svojou cestou. Zarathustra učí: „ Toto je moja cesta – kde je tvoja ? “

NADČLOVEK ( UBERMENSCH )

Nietzscheho ideál, ktorý však opisuje veľmi skromne. Spomína „ vyšších ľudí ,“ žiaden z nich ale nie je „ nadčlovek ,“ sú len „ ľudské, až príliš ľudské .“ Nadčlovek je čosi viac než len človek, je výrazom znechutenia z ľudských bytostí, z toho, aké sú, a zároveň je to ideál toho, aké by mohli byť. My všetci sme ale v pasci našej žalostnej povahy a nedá sa z nej vykĺznuť. Sme, akí sme, ani iná spoločnosť, ani iné prostredie z nás nespravia lepších ľudí.