Friedrich Nietzsche životopis a dielo

Kontrovertný nemecký filozof 19. storočia. Tak ako mnohí veľkí filozofi, i Nietzsche sa považoval za začiatok čohosi nového. Heidegger ho označil za
„ posledného metafyzika,“ hoci Nietzsche sa podujal na deštrukciu metafyziky ako na svoj hlavný projekt.
Sú mnohé prívlastky, ktoré aspoň čiastočne vystihujú Nietzscheho osobnosť a filozofiu: PERSPEKTIVIZMUS
NIHILIZMUS
SKEPTIZMUS
„ INŠTIKTÍVNY ATEIZMUS “
NATURALIZMUS.
Nietzsche útočí na samotnú ideu morálky, hoci sám bol ako si aj uvedomoval, jeden z najprísnejších moralistov. Známy svojím obdivom ku gréckej antike, vyštudoval klasickú filológiu a nadovšetko obdivoval homérskych hrdinov. Hlavné diela F. Nietzscheho: TAK VRAVEL ZARATHUSTRA
GENEALÓGIA MORÁLKY
SÚMRAK BOHOV
DUŠEVNÝ ARISTOKRATIZMUS
ZRODENIE TRAGÉDIE ( Dielo o Grékoch,
„ život a svet sú na veky vekov ospravedlnené len ako javy estetické “ píše Nietzsche a skutočne „ život ako umelecké dielo “ je preňho ideálom ) MIMO DOBRA A ZLA ( Uvádza 125 príkladov „ vyššieho typu človeka “ ).
Nietzsche hovorí: „ Cieľ ľudstva nemôže spočívať v poslednom, ale len v najvyššom type človeka.“ Vo svojej prorockej próze – poéme TAK VRAVEL ZARATHUSTRA postuluje pojem „ nadčloveka “ ( UBERMENSCH ) , ktorý by mal byť naším ideálom, a ktorý by sa mal zrodiť niekedy v budúcnosti: „ Človek je povraz, natiahnutý medzi zvieraťom a nadčlovekom.“
Nietzsche nijako neskrýva svoje elitárstvo. Klaňal sa vojenským cnostiam a pohŕdal priemernosťou, ako aj banálnou morálkou života nemeckej buržoázie, v ktorej sa cítil byť polapený. Bol filozofom celkom upreným do budúcnosti a jeho pozornosť voči minulosti bola zameraná prevažne na jej deštrukciu, alebo skôr na odpútanie sa od nej, pretože vlastne jej už aj tak niet: „ Čo padá, to ešte postrčte.“ Filozoficky ho ovplyvnil SCHOPENHAUER, odmieta ale HEGELA ( jeho prázdny optimizmus ) a kritizuje ROUSSEAUA i KANTA.

1
KRESŤANSTVO

Moderné kresťanstvo považuje za anonymné, bezcitné, klamlivé a falošné. Kristovo učenie neuznáva, ale obdivoval Ježišove ľudské schopnosti.

Podľa Nietzscheho je Sokrates, nie Kristus, skutočný počiatok mentality „ z iného sveta .“

NIHILIZMUS ( „ neviera v nič “ )

Používal tento termín v diagnostickom zmysle na kritiku modernej spoločnosti a tradičnej morálky i náboženstva, tvrdiac, že sú nihilistické. Nihilizmus nie je nevyhnutne popieraním hodnôt ( ani ateizmus podľa Nietzscheho nie je nihilizmom ); oveľa častejšie je to sklamanie a rozhorčenie, ktoré sa prikrývajú veľkými ilúziami. Jeho najradikálnejší obraz nihilizmu ohrozujúceho svet je zhrnutý v téze: „ Boh je mŕtvy.“ Ide o akýsi sociologický pohľad, že dokonca aj ľudia, ktorí sa pokladali za úprimne veriacich, sa vôbec nesprávajú podľa svojej viery. Množstvo ľudí si málo váži a preciťuje pojem Boha, nesnaží sa o osobný a emocionálny kontakt s Bohom.
Podľa neho to, čo motivuje ku kresťanstvu, nie je duchovné a nezištná zbožnosť, na ktorú sa kresťania tak často odvolávajú, ale skôr hnev a pomsta voči bohatším, zdravším, silnejším, inteligentnejším. Smrť Boha sa vzťahuje na veľmi hmatateľnú zmenu v stave myslenia moderného človeka. Akákoľvek silná bola v minulosti viera v Boha, v jeho milosrdenstvo a odplatu, v súčasnosti už neexistuje. Namiesto starého strachu z božieho trestu nenastúpili žiadne nové hodnoty, okrem sklonov, ktoré boli ľuďom vždy vlastné, hoci sa to snažili popierať. Jeden z týchto sklonov, ktorý Nietzsche nazýva „ VÓĽA K MOCI “, bol skutočnou motiváciou ku všetkým zdanlivo nezištným, duchovným aktom. Vôľa k moci je prvotným motívom ľudského správania. Je to fundamentálna sila, ktorá ovláda všetko živé alebo dokonca aj neživé.

PERSPEKTIVIZMUS

Názor, metóda i požiadavka Nietzscheho filozofie v 70. a 80. rokoch tvrdí, že existujú len pravdy pre určitý druh bytostí alebo spoločenstiev, ale nijaká pravda sama osebe.
Kritizuje Kantovu druhú i tretiu „ Kritiku .“ Ľudské bytosti sa u Nietzscheho v podstate líšia podmienkami, talentom a schopnosťami. Vnucovanie jedného univerzálneho systému vzorov je obmedzovaním ľudí s väčšími schopnosťami, je to spriemerňovanie spoločnosti, a ešte sa to celé deje pod honosným menom
„ autonómia.“
2

Vyzdvihuje INŠTINKTA, dokonca tvrdí, že rozum nie je nič viac ako „ systém vzťahov medzi rozličnými vášňami a túžbami.“ Práve inštinkty nami hýbu, robia nás tvorivými a múdrymi, ale zároveň aj hlúpymi. Preto treba rozlišovať medzi inštinktmi, podporovať tie, ktoré prispievajú k životu a usmerňovať tie, ktoré život znehodnocujú.
Nietzsche považuje za zbytočné zdôvodňovať morálku a jej princípy. Lepší spôsob na jej vysvetlenie je ukázať morálku ako súbor princípov a zvykov, ktoré umožňujú človeku zžiť sa so svojím prostredím.

Je tu i spôsob nazývaný
„ genealógia morálky “, ktorý skúma históriu morálky v konkrétnej spoločnosti.

DVA TYPY MORÁLKY ( MORÁLKA OTROKOV A PÁNOV )

Vývoj morálky na Západe je príbehom o obrate alebo prehodnotení dvoch typov morálky: - tej, ktorú vyznávala utláčaná skupina otrokov
- a tej, ktorú vyznávali ich mocipáni.
Morálka otrokov ospravedlňuje biedne podmienky a sklamanie zo života. Je zameraná na dosiahnutie alebo aspoň na potvrdenie vlastnej hodnoty človeka, ktorý je neustále ponižovaný. Prezentuje sa v kresťanstve. Otroci pociťovali až nadradenosť, považovali sa totiž za vyvolených. Boli plní nádejí do budúcnosti, v ktorej sa zbavia svojich pánov. Táto morálka zdôrazňovala ZLO spočívajúce v moci, bohatstve, teda všetko z čoho sa tešila vládnuca trieda, a čo bolo pre otrokov nedosiahnuteľné.
Na druhej strane je tu morálka pánov. Kladie malý dôraz na cnosti a to, čo by mal človek robiť. Pokora sa chápe skôr ako slabosť než ako silná stránka a bohatstvo nie je zdrojom zla, ale nevyhnutným predpokladom dobrého života.
„ Kresťanstvo je platonizmus pre masy “ napísal Nietzsche a skutočne je to zmes Platónovej metafyziky a myšlienky hebrejského Boha. Morálka otrokov je reakciou na ich ponižovanie. V podstate nemá žiadne hodnoty. To, čo páni považovali za dobro, otroci vyhlasovali za zlo, a teda za dobro sa považovala neexistencia zla. Tato viedla k priemernosti, miernosti, k pozbaveniu sa akýchkoľvek vášní ( i dobrých ), čo Nietzsche odsudzuje. Chce strhnúť fasádu nihilizmu, nech už má podobu tradičného kresťanstva alebo impozantnej konštrukcie Kantových „ Kritík.“
Nietzsche chápe pána a otroka skôr ako dva typy osobností, definované nie triedou, ale svojou prirodzenou konštitúciou. Niektorí ľudia sú silní, nezávislí, energickí, tvoriví, zatiaľ čo iní ( väčšina ) sú slabí, prispôsobujú sa. Takéto temperamenty sú VRODENÉ a nemenia sa.

3

Človek robí to, čo musí, hovorí Nietzsche, ktorý málo chápal slobodnú vôľu.
„ Ak totiž nie je vôle, niet ani slobodnej vôle ( ale ani neslobodnej vôle ).“ Všetci máme svoj osud ( akýsi fatalizmus ) a všetkým odporúča MILOVAŤ SVOJ OSUD ( amor fati ). Nemá zmysel formulovať mravné princípy, veď každý z nás musí ísť svojou cestou. Zarathustra učí: „ Toto je moja cesta – kde je tvoja ? “

NADČLOVEK ( UBERMENSCH )

Nietzscheho ideál, ktorý však opisuje veľmi skromne. Spomína „ vyšších ľudí ,“ žiaden z nich ale nie je „ nadčlovek ,“ sú len „ ľudské, až príliš ľudské .“ Nadčlovek je čosi viac než len človek, je výrazom znechutenia z ľudských bytostí, z toho, aké sú, a zároveň je to ideál toho, aké by mohli byť. My všetci sme ale v pasci našej žalostnej povahy a nedá sa z nej vykĺznuť. Sme, akí sme, ani iná spoločnosť, ani iné prostredie z nás nespravia lepších ľudí.

Nadčlovek nie je ďalším stupňom na evolučnom rebríčku ( odmieta darwinovský model ), preto si nemôžeme byť istí, že nasledujúce druhy budú dokonalejšie. V Zarathustrovi podáva znepokojujúci obraz, akým sa človek pravdepodobne stane. Karikatúra „ posledného človeka „ ako mimoriadne slabošského buržuu, pohlteného vlastným výrazom ), že „ sme vynašli šťastie .“
Nadčloveka od ostatných ľudí oddeľuje PRÍSTUP a nie schopnosti či výkony. Je to prístup „ amor fati ,“ čiže láska k vlastnému osudu, čiže láska k životu. VEČNÝ NÁVRAT

Hypotéza, že čokoľvek sa udialo a udeje, opakuje sa a bude sa opakovať nekonečne. Nadčlovek by na toto tvrdenie reagoval s radosťou, miluje každý detail svojho života a rád by ho prežíval znova. Nikto z nás ľudí nie je schopný takejto reakcie. „ Tento život, ktorý teraz žiješ, a ktorý si prežil, budeš musieť prežiť ešte raz. Ešte nekonečne mnohokrát. A nebude v ňom nič nové, každá bolesť a radosť, každá myšlienka a vzdych i všetko nevýslovne malé a veľké v tvojom živote sa bude opakovať, všetko v rovnakom poradí.“







4


POŽITÁ LITERATÚRA:

1.Nietzsche, F.: Tak pravil Zarathustra. Olomouc 1992.
2. Solomon, R.: Vzostup a pád subjektu. Nitra 1996.