Baruch (Benedikt) Spinoza životopis a dielo

Významný holandský filozof, exkomunikovaný zo židovskej amsterdamskej obce, neskôr i z obce kresťanskej. Vo svojom diele sa snaží odôvodniť NESTVORITEĽNOSŤ a VEČNOSŤ prírody. Zaoberá sa otázkou postavenia človeka vo svete, jeho správaním ( konaním ), šťastím a slobodou. Hlavným cieľom je pre Spinozu priviesť ľudí k pravému šťastiu, ktoré by bolo prístupné všetkým. Bol známy obrusovaním optických skiel, ale predovšetkým svojou filozofiu, v ktorej badať vplyv biblie i židovského talmudu, ale oveľa viac vplyv panteistu G. BRUNA, G. GALILEIHO s jeho matematickými metódami. Poznačil ho i T. HOBBES a jeho spoločenská etika o spoločenskej zmluve, pričom Spinoza oponuje Hobbesovmu tvrdeniu „ človek človeku vlkom“, a hovorí „ človek človeku bohom “. Ovplyvnil ho aj racionalista R. DESCARTES, proti ktorého dualizmu vystupuje so svojím striktným MONIZMOM.

SPINOZOVE DIELA

1663 dielo PRINCÍPY CARTESIANSKEJ FILOZOFIE
s dodatkom METAFYZICKÉ MYŠLIENKY
1670 TRAKTÁT TEOLOGICKO – POLITICKÝ
KRÁTKY TRAKTÁT O BOHU A ČLOVEKU A JEHO ŠŤASTÍ
TRAKTÁT O ZDOKONALENÍ ROZUMU
TRAKTÁT POLITICKÝ
1662–1665 ETIKA VYLOŽENÁ SPOSOBOM UŽÍVANÝM V GEOMETRII
Táto sa skladá z 5 častí: 1. O Bohu ( De Deo )
2. O prirodzenosti a pôvode mysle
3. O pôvode a prirodzenosti afektov
4. O ľudskej neslobode alebo o sile afektov
5. O moci rozumu alebo o ľudskej slobode

Filozofia, metafyzika aj psychológia majú slúžiť etike ( teórii praxe ), tak aj poznaniu sveta a človeka, jeho šťastia a slobody. Šťastie a sloboda človeka záležia podľa Spinozu od poznania jednoty človeka s prírodou, od harmónie a súladu konania človeka so zákonitosťami prírody. Keďže človek je súčasť prírody, celé jeho konanie je potrebné vyvodzovať z prírody.
SPINOZOV MONIZMUS: učenie o jednote hmoty a ducha, prírody a myslenia.

1
Všetko je podriadené rovnakým VŠEOBECNÝM ZÁKONITOSTIAM, príroda, spoločnosť aj myslenie tvoria JEDEN CELOK, sú vysvetliteľné a pochopiteľné práve prostredníctvom týchto zákonitostí.
Spinoza sa snaží uplatňovať matematickú metódu vo všetkých oblastiach i v predstave o JEDNOTE A NEMENNOSTI prírody.

Matematická dedukcia je podľa neho jediná dôveryhodná metóda a prostriedok poznania sveta. V diele ETIKA Spinoza podobne ako Eukleides vo svojej geometrii vychádza z DEFINÍCIÍ ( tieto presne vymedzujú pojmy ), ďalej uvádza AXIÓMY
( základné vety ), z týchto sú potom vyvodzované jednotlivé vety, tvrdenia a dôkazy. Pridáva ešte poznámky, v ktorých sa k problému voľne vyjadruje, a vysvetlivky, ktoré sú dôsledkami viet a tvrdení.

SUBSTANCIA = BOH = PRÍRODA

Substancia je PRÍČINA SAMA SEBE ( causa sui ), je jediná, nestvorená, absolútna, je príčina všetkých príčin, večná a nekonečná, úplne dokonalá, obsahuje v sebe všetko existujúce, je nehybná, nemenná, neviditeľná. Toto všetko sa týka i prírody. Navyše stotožňuje substanciu a boha, takže i prírodu.

SPINOZOV PANTEIZMUS

„ Deus sive natura “ ( boh čiže príroda ).
Boh u Spinozu nie je osobný, ale ide o vnútorný princíp sveta, jeho neustály
( večný ) a nemenný zdroj. Boh stráca teologický charakter a stáva sa hmotou, je to nekonečne mnohorodá príroda. Všetko, čo existuje, je boh, a boh je všetko, čo existuje.

ATRIBÚTY

Vyjadrujú najpodstatnejšie vlastnosti, kvalitu substancie. Dokonalá substancia obsahuje nekonečné množstvo nekonečných atribútov, tieto tvoria podstatu a formu jej bytia. My však môžeme poznať len 2 atribúty: ROZPRIESTRANENOSŤ
MYSLENIE
Oba atribúty sú večné, nestvorené a nekonečné. Substancia je vec rozpriestranená aj mysliaca, z toho vyplýva že i príroda je oduševnená
( HYLOZOIZMUS ). Táto oduševnenosť je všeobecná, ale pod myslenie Spinoza zahŕňa i javy psychické, ktoré sa líšia u ľudí a ostatných živých bytostí, aj keď len kvantitatívne. Odmieta fyzickým predmetom pripisovať psychiku aj myslenie, čo je paradox s jeho učením o atributívnosti myslenia.


2
MÓDY

Stavy alebo spôsoby, slúžia k objasneniu jedinečných ( konkrétnych ) vecí. Módy sú konečné, v protiklade k substancii, ich existencia nevyplýva z ich podstaty, vznikli vďaka vonkajšej príčine, delia sa, pôsobia na seba, nachádzajú sa v zmene, pohybe, priestore a čase. Svet vo svojej jednote a mnohosti delí na: 1. prírodu tvoriacu ( natura naturans ) – to sú substancie a atribúty
2. prírodu tvorenú ( natura naturata ) – módy ( zmyslovo vnímatelné veci v priestore a čase ). DETERMINIZMUS

Zdôrazňuje nutnosť, všeobecnú príčinnosť, pričom odmieta náhodu.

Svet je nekonečný sled príčin, z ktorých každá má svoju druhú príčinu atď., až k poslednej, nekonečnej príčine substancie. Náhoda neexistuje, všetko je z božskej nutnosti určené k existencii a činnosti určitého spôsobu. I pre náš rozum je prirodzené považovať veci za nutné, len pod vplyvom nášho nedostatočného poznania sa nám môžu javiť ako náhodné. Všetky veci sú nutné vzhľadom k svojej poslednej príčine, tou je boh = substancia = príroda, táto je večná, a preto neexistuje náhoda.

SLOBODA

Sloboda a nutnosť tvoria jednotu. Slobodné je len to, čo pôsobí len nutnosťou svojej prirodzenosti ( pri substancii = bohu ).

SLOBODA U ČLOVEKA

Človek je jedným z módov, ale je rozpriestranený a mysliaci. Má rozum a vôľu. Človek je slobodný, keď postupuje podľa zásad rozumu. No sloboda bez nutnosti je ľubovôľa, sloboda závisí od poznania človeka, pochopenia nutnosti a od jednania v súlade s nutnosťou ( čiže s prírodnými zákonmi ). Sloboda zahŕňa aktivitu. „ Nikto nemôže byť šťastný, kto zároveň netúži, aby bol, jednal a žil .“ ( s. 284 ). Čím je vec dokonalejšia, tým viac jedná a tým menej trpí.

DOBRO A ZLO

Mravné činy ľudí sa nevymykajú určenosti prírodnými zákonitosťami. Neexistuje absolútne dobro a zlo, ktoré by bolo nezávislé na prirodzených potrebách, záujmoch. Odmieta absolútne etické normy, základ noriem hľadá v prirodzenosti človeka, morálku ale, samozrejme, neodmieta.
3

SNAHA SEBAZÁCHOVY

Najvyšší zákon všetkých živých bytostí ( aj človeka ), ktorý vyplýva z podstaty ( esencie ) vecí. Je to snaha konať podľa zákonov vlastnej prirodzenosti, čiže snažiť sa o osobný prospech. „Všetko, čo napomáha dosiahnutiu prospechu, úžitku, je DOBRO, všetko, čo tomu bráni, je ZLO“. ( s. 265 ). Prospech, šťastie jednotlivého človeka nemôže byť podľa Spinozu v rozpore s prospechom, šťastím druhých ľudí. Jedinec môže dosiahnuť svoje šťastie ( čiže dokonalosť ) jedine v spoločnosti, len v nej môže rozvinúť svoje sily a schopnosti. SPOLOČNOSŤ

Spoločnosť je produkt vzájomnej zmluvy. Človek nemôže žiť osamelo. Ľudia si na základe spoločenskej zmluvy vytvorili štát ( spoločnosť )a spoločné právo, ktoré je určované na základe moci a vôle všetkých. Spoločnosť je zväzok vzájomnej pomoci. Šťastie, prospech jednotlivca je späté s dobrom celej spoločnosti. Spinoza chváli radosť, veselosť, rozkoš, ktorá však neškodí druhým ľuďom. Podľa neho iba poverčivosť vedie k odsúdeniu zábavy. Pre človeka je najužitočnejšia spoločnosť, človek konajúci a žijúci pod vedením rozumu. Len život pod vedením rozumu odpovedá ľudskej prirodzenosti a vytvára zhodu medzi ľuďmi.

Takto žijúci človek bude usilovať, aby takto postupovali i druhí. Na základe tohto každý praje druhému to, čo sebe samému, a ľudia sa tak stávajú spravodliví, verní a čestní. Najvyššie blaho, o ktoré sa treba usilovať, je POZNANIE.

AFEKTY

V Etike žiada, aby sa ľudia oslobodili od pasivity a neslobody, ktoré vyvolávajú afekty, vášne a žiadosti. Samozrejme, niektoré vášne ( radosť, láska ) sú dobré. No iné afekty a vášne ľudia nie sú niekedy schopní krátiť, podľahnú im a konajú proti vlastnej prirodzenosti, nie pod vedením rozumu.

POZNANIE

Základom je poznanie podstaty vecí, vzájomných súvislostí. Postupujeme od poznania jednotlivých vecí k ich podstatám a opačne. Máme poznať i podstatu seba samých, nielen vonkajšieho sveta. Týmto poznaním nadobúda ľudská myseľ večnosť. Tým, že poznáva večnú substanciu = prírodu = boha, nadobúda večnosť. Ľudská duša žije v bohu a poznáva sa cez boha. 4


Večnosť mysle ale nehovorí o nesmrteľnosti ľudskej duše. Základom je teda POZNANIE jednoty človeka a prírody, rozumová láska k bohu a rozumný život, ktorý je dostupný každému človeku, lebo každý môže seba a svoje afekty aspoň čiastočne ovládať. Cesta ku slobode, šťastí a cnosti je život pod vedením rozumu. POUŽITÁ LITERATÚRA:

Spinoza, B. : Etika. Praha 1977.




Irena.