Filozofia 20. storočia

mat otázka č. 25
FILOZOFIA 20. STOROČIA

A, Scientisticky orientované smery
1.Novopozitivizmus (log. empirizmus)
- Viedenský krúžok, M Schlick, R. Carnap
- K. Popper
- T.S.Kuhn
- P.Feyerabend
2. Analytická filozofia a filozofia vedy
- B. Russel
- L. Wittgenstein
3. Štrukturalizmus:
- M. Foucault
- Jan Mukarovský, Bohuslav Havránek, J. Piaget
4. Neorealizmus:
- N Hartman,
- A.N. Whitehead
5. Neomarxistická filozofia:
- G. Lukács, A. Gramsci
- Max Horkheimer, T. Adorno, H. Marcuse, E. Bloch, E. Fromm
B, Antropologicky orientované smery
1. Fenomenológia: E. Husserl, J. Patočka
2. Existencionalizmus: J. P. Sarte
3. Fil. existencie: K. Jaspers, M. Heidegger
4. Filozofická antropológia: M. Scheller, A Gehlen
5. Hermeneutika: H.G. Gadamer
6. Pragmatizmus: W. James ( Neopragmatizmus- Rorty)
7. Postmodernizmus: J.F. Lyotard
C, Náboženské filozofie
1. Katolícka filozofia
- Novotomizmus: E. Gibson, J. Maritain
- Personalitizmus: E. Mounier
- Kresť. evolucionizmus: Teilhard de Chardin
2. Protestanská fil.: K. Barth, E. Brunner, P. Tillich,
3. Židovská fil.: M. Buber
4. Pravoslávna fil.: N.A. Berďajev


Povinná časť:

NOVOPOZITIVIZMUS
- Novopozitivizmus (logický pozitivizmus) sa zaoberá problémami modernej logiky, jazyka a štruktúry vedeckého poznania, zbližuje sa s matematikou. - Predstavitelia: - Rudolf Carnap- nemecký filozof
- K.R. Popper- členom Viedenského krúžku- dielo- Otvorená
spoločnosť

ANALYTICKÁ FILOZOFIA A FILOZOFIA VEDY
- Systém filozofických smerov, ktoré zastávajú názor, že svet možno pochopiť len vtedy, ak pochopíme jazyk (filozofické problémy=problémy jazyka)
- Predstavitelia: - rakúsky filozof Ludwig Wittgenstein- ovplyvnil novopozitivizmus, kt sa rozvíjal vo Viedni ako tzv. Viedenský krúžok. anglický filozof a matematik Bertrand Russel

ŠTRUKTUALIZMUS
-Štruktúra = usporiadané prvky + vzťahy medzi nimi = 1 celistvosť.
─ Štruktúra sveta, podštruktúra na každom úseku sveta...Vývoj vysvetľuje ako ničím nepodmienenú premenu štruktúr (neprimeraný význam štruktúry). -Štrukturalizmus je vnímaný tiež ako jazyková, literárno - vedecká metóda skúmajúca jazyk a literatúrny celok ako sústavu. NEOREALIZMUS
- Reakcia na špekulatívnu idealistickú metafyziku. Jeho cieľom je vytvoriť novú ontológiu opierajúcu sa o poznatky prírodných vied a analytickú metódu.

Vychádza z toho, že objektívny svet ”reálne” existuje, nezávisle od vedomia. Nemožno však jeho reálnu existenciu zamieňať s jeho materiálnou.

NEOMARXIZMUS
─ Rôzne smery, odmietnutie materialistickej prírodnej dialektiky, zdôraznenie ľud. praxe, prekonanie odcudzenia, sloboda, komunikačné spoločenstvo.
─ Kritická teória spoločnosti.

FENOMENOLÓGIA
- Fenomenológia (z gr. fainomeon = jav, učenia o javoch) vychádza z duchovného nazerania podstaty vecí alebo stavov a háji duchovný intuitívny pohľad na bytie miesto racionálneho poznávania (teória javu, vytvárania abstrakcií vo vedomí)
- Filozofia sa má zaoberá tým, čo je nepochybne dané, čo je fenomén — všetko čo sa ukazuje v skúsenosti. Pri analýze fenoménu sa ukazuje, že základom zmyslového je nezmyslové. Tak sa ukazuje dvojvrstevnosť fenoménu. - Fenomenológia sa tiež nazýva filozofiou esencií — filozofické vedy sú o esenciách (eidetické)

EXISTENCIONALIZMUS
Existencializmus je filozofický svetový názor, ovplyvňovaný nemeštiackym, nekonvenčným (a morálne slobodomysliacim) životným postojom, ktorý sa opiera o presvedčenie, že sloboda zaväzuje a že z rozhodovania plynie úzkosť. Je orientovaný antropocentricky. Za zakladateľa sa považuje S. A. Kierkegaard. ─ Zástanci existencializmu sa pokúšali odpovedať na veľa zložitých otázok, ohľadom človeka, ktoré vznikajú v hraničných situáciách (smrť,..). Myšlienky a teórie existencialistov sa často navzájom líšili, ale všecia sa zaoberali slobodou človeka a jeho osobnej zodpovednosti, všetci zdôrazňovali nutnosť, s ktorou človek má robiť svoje rozhodnutia a podstupovať svoju voľbu. FILOZOFIA EXCISTENCIE
- Patrí sem aj existencionalizmus.
- V centre pozornosti- ľudská existencia
- Filozofia existencie nepredstavuje jednotnú školu, rozvinula sa v Nemecku v medzivojnovom období (Jasper, Heideger)
- Zaraďujú sa sem aj niektorí filozofi (Buber), ktorí dialogický, skutočný vzťah JA a TY chápu ako základ medziľudských vzťahov, namiesto neskutočných a neosobných vzťahov JA a ONO
- Existencionalizmus sa rozvinul vo Francúzsku po II. svetovej vojne

FILOZOFICKÁ ANTROPOLÓGIA
-Skúma človeka ako celok (jeho biologické a duševné vlastnosti). Akceptuje vedecké poznatky o človeku, ale zdôrazňuje filozofické chápanie človeka.

HERMENEUTIKA
-Odvodená od umenia výkladu rozličných textov, umeleckých diel,...Vychádza z toho, že naše porozumenie svetu a človeku úzko súvisí s jazykom.

Preto nám má umožniť prostredníctvom jazyka a reči porozumieť bytiu.
─ Porozumenie a predporozumenie je vzájomne spojené v hermeneutickom kruhu. PRAGMATIZMUS
- Vznikol v USA koncom 19.str., vrchol II. svetovej vojny. Smer pokládajíci za hlavný kritérium pravdy jej praktickú hodnotu a užitočnosť pre jedinca. Chápe človeka výhradne ako jednajúcu bytosť, jednaniu dáva prednosť pred rozumom a porovnáva pravdivosť a platnosť teórii jedine ich úspechom —> je filozofiou činného života.

POSTMODERNIZMUS
─ Je to spoločný názov pre viac škôl 20.str.- postštrukturalizmus, dekonštruktivizmus, neopragmatizmus, nový skepticizmus.
─ Úlohou filozofie je nájsť podmienky a prostriedky vývinu vedenia alebo komunikácie v spoločnosti a vede.

NOVOTOMIZMUS
- Jeden z mnohých smerov náboženskej filozofie, nadväzuje na filozofiu T. Akvinského, prehlásenú v encyklike Leva XIII za hlavný smer katolíckeho učenia. Zdôvodňuje prirodzenú harmóniu medzi vierou a rozumom, kt. sú dané človeku Bohom. Novotomistická filozofia uznáva tzv. večné, stále nemenné pravdy a princípy: konečné bytie, mravnosť človeka, pramene poznania. PERSONALIZMUS
─ Ľudský jedinec je duchovná bytosť, ktorá koná a hodnotí na základe vnútornej aktivity. Je základom spoločenskej a duchovnej reality. Osoba ako duchovná bytosť má vôľu a sebavedomie.
─ ,,Najvyššou bytosťou” je Boh, ľudom podobný tvorca skutočnosti.
─ príroda je spojovacím článkom medzi Bohom a človekom. Spoločenské dianie je závislé od vôle osôb, ktorých konanie je vždy rovnaké.

KRESŤANSKÝ EVOLUCIONIZMUS
─(teilhardizmus)- označuje filozofiu kresťanského katolíckeho filozofa Teilharda de Chardin. ─ Ide o spojenie katolicizmu s najnovšími poznatkami evolučnej teórie. Evolúcia má tri štádiá, v ktorých postupne pribúda duchovná energia a evolúcia sa zavŕši v bode Omega (nadživote). Symbolom je príchod bohočloveka J.K.

DIALEKTICKÁ TEOLÓGIA
─ Smer protestantskej teológie. Hriešny človek nie je schopný poznať Boha a dobro. Rozum nemôže vypovedať o Bohu, zo sveta nemožno poznať Boha. Boh oslovuje človeka iba prostredníctvom zjavenia. Dokazovať Boha rozumom nie je možné. Predmet zjavenia nemožno vyjadriť inak, len dialektickými (protikladnými) výpoveďami. NÁBOŽENSKÁ DIALEKTICKÁ TELÓGIA
─ Smer blízky existencionalizmu.
─ Zdôrazňuje vzťah človeka ako osoby k inému človeku a najmä k Bohu ako osobe.
Predstavitelia: M. Buber








Nepovinná časť:
Edmunt Husserl
- zakladateľ fenomenológie
-heslo jeho filozofie: ,,Späť k samotným veciam. ”. Chcel nájsť nový spôsob videnia vecí, toho, čo sa javí.

Čo je dané ako fenomén predtým, než si o tom vytvoríme vlastnú mienku.
- prvú vrstvu fenoménu tvorí to, vnímame zmyslami
- druhú tvorí podstata=eidos, idea, esencia. Túto zachytávame nezmyslovým poznaním. Filozofia je preto eidetická veda (veda o podstatách), čím a odlišuje od empirických vied (vedy o faktoch)
-podstata fenoménu je ”pravda” vecí, ktorá nezávisí od toho, kto poznáva a aké psychické procesy v ňom prebiehajú. Táto pravda je mimo vecí a priestoru, odlišuje sa od rozmanitosti faktov, je podstatou veci o sebe. Ak sa k nej chceme dostať, musíme ”vyzátvorkovať ”celú realitu, t.j. empirickú ( city, chcenie, motívy,..) a tiež všetko to, čo je na predmete náhodné, terajšie, momentálne. Toto vyzátvorkovanie je cesta, kedy naše čisté vedomie nazerá čistú podstatu. čistá nazeranie je možné intuíciou.
- dielo: Kríza európskych vied –odlišuje tu objektívny svet (vedecký) od ”životného sveta” resp. ”prirodzeného sveta” (Lebenswelt), t.j. každodenného sveta, života. Každú skúsenosť získavame len zo živého sveta, objektívny svet je len konštrukciou.
- na idey fenomenológie nadviazali: Heidegger, Sartre, Hartmann, Scheler, Patočka

Jean- Paul Sartre
- hl. diela: Bytie a ničota, Existencionalizmus je humanizmus
- svojho času člen KS, z kt. r. 1956 na protest voči vojenskej intervencii ZSSZ v Maďarsku vystúpil
- v r. 1964 odmietol Nobelovu cenu za literatúru
- angažoval a v pol. a soc. otázkach (vojna v Alžírsku, vo Vietname, v študentskom hnutí)
- téza: existencia prechádza esenciou (podstatou) - u človeka (nie u prírodných veci, kt. sú už dokončené, vytvorené)
- v stvorenom svete platí, že esencia prechádza existenciu, ale človek existuje vo svete bez Boha. Ak neexistuje Boh, potom bytosťou, kt. existuje skôr, ako možno vymedziť jej podstatu a určiť ju pojmom, je človek. Človek je najprv existencia, je to ”ničota”, z ktorej sa človek stáva niečím až vlastným pričinením.
- Človek je teda ,,vrhnutý do slobody”, ,,odsúdený na slobodu” urobiť zo seba niečo svojim ,,angažovaním” sa vo svete
- existencia sa stáva bytím pre seba. Je absolútne slobodná, t.j. sloboda nie ne vlastnosťou človeka, ale jeho skutočnou existenciou
- prekonávanie odporu, ktorý nám svet kladie, prekonávanie slobody
- jedinou neslobodou človeka je, že nemôže byť neslobodný
- vždy nesieme mimoriadnu zodpovednosť za voľbu seba aj iných. Voľbou seba volím zároveň aj iných. Mám zodpovednosť nielen vo vzťahu k sebe, ale aj k druhému a za druhého. Keďže nemáme nikoho na koho by sme mohli zodpovednosť preniesť, sprevádza náš pobyt vo svete strach a úzkosť.
- svojou vlastnou existenciou sa človek stáva až vo svojej smrti.

Je niečím hotovým, dokončeným. Absurdnosť existencie, lebo až smrťou sa dopracuje k vlastnej zavŕšenosti.


Albert Camus
dielo: Mýtus o Syzifovi

Karl Jasper
- profesor v Heidelbergu
- zaoberal sa otázkou nemeckej viny vo vojne, otázkou studenej vojny, atómového ohrozenia a povojnového vývinu Nemecka
- hl. dielo: Filozofia (1932)
- jeho filozofiu sám označuje za filozofovanie- niečo nezavŕšené, otvorené, procesuálne, kde kladenie otázok má väčšiu hodnotu ako hotové odpovede(na rozdiel od empirických vied)
- pokusy chápať bytie pomocou kategórii prenikajú len k určitému druhu bytia, ale nie bytiu vôbec. Bytie vôbec je to, v čom nachádzame, čo nás obklopuje. je to horizont, ku ktorému sa môžeme približovať, ale ktorý sa nám zakaždým posunie. Bytie tak ostáva stále neuzavretá. Práve filozofovanie je prenikanie, presahovanie určitých druhov bytia až k bytiu obklopujúcemu.(presahovať niečo = transcendovať niečo)
- My sme existencia. Existencia je to, čím sa stávame na základe našej slobody, rozhodovania, voľby činu. Nie je teda daná, je to postupné sebautváranie človeka, a preto je teda nemôžeme opisovať ako nejakú vec. Človek, ktorý utvára sám seba je vždy viac než to, čo o sebe objektívne a vedecky vie.
- Naša existencia sa bezprostredne realizuje v 2 spôsoboch:
a. V hraničných situáciách (smrť, utrpenie, vina, náhoda sveta), v ktorých človek zisťuje, že s predchádzajúcou rutinou už nezvláda danú situáciu. Práve otrasnosť zo stroskotania mu môže ukázať cestu k svojej autenticite, t.j. k tomu aby bol sám sebou.
b. V medziľudskej komunikácii, v otvorenosti pre iného človeka. Nemožno ju redukovať na každodenné rutinné rozhovory, tvorené otázkami napr.: ,,Ako sa máš ?” a odpoveďami napr.: ,,Fajn, je super počasie. ”

Martin Heidegeer
- profesor z Freiburgu
- zo začiatku sympatizoval s nacionálnym socializmom. Po II. svetovej vojne nemohol prednášať z politických dôvodov. Neskôr sa však k pedagogickej práci vrátil. - jazyk jeho filozofie je osobitný, často pracuje s pôvodom slov, pátra po ich pôvodných významoch
- hl. dielo: Bytie a čas
- vracia sa k otázke bytia (nem. Sein) ako zákl. otázke celej filozofie
- všetko, čo nejakým spôsobom je, tradičná ontológia pokladala za súcno (nem. Seiendes), resp. druhy súcna
- Hedeggera ale zaujíma bytie samého súcna, to, že súcno je.

Bytie je všetkým súcnam spoločné: jednoducho sú.
- bytie je najvšeobecnejší pojem, a preto je nedefinovateľný
- jediné súcno, ktoré vie o svojom bytí (že je!!), je človek
- poznávať svoje vlastné bytie znamená existovať
- ľudské bytie je existencia, zatiaľ, čo iné veci iba sú
- 2 formy existencie: 1.Človek ako bytie -vo svete, t.j. človek a svet jestvujú vo
vzájomnej závislosti, je do sveta začlenený,
vzájomne sa ovplyvňujú
2. Človek ako bytie- k smrti- t.j. či si uvedomuje svoju
konečnosť, smrteľnosť
- má pred smrťou úzkosť a snaží sa ju ovládnuť
- celý jeho život je starosť o to, ako čo najdlhšie unikať smrti
- vie, že v okamihu smrti je celkom sám, opustený a osamelý
- keďže existencia je krátka, človek jej prikladá úžasnú cenu
- nikdy nie je čl. úplne v prítomnosti, ale obzerá sa do minulosti a hľadí do budúcnosti, a to všetko v časovom rozpätí medzi narodením a smrťou
- neautentické bytie, do ktorého sa utiekame pred strachom zo smrti, nazýva neosobným ,,man” (man sagt = hovorí sa). V ňom sa stráca naša autenticita, jedinečnosť a správame sa tak, ako sa správa, ako sa žije, ako sa myslí,. aj problém konečno kladie neosobne: musí sa zomrieť. - existencia čl. je vymedzená časom a priestorom
- vedecké poznanie nie je schopné porozumieť zmyslu bytia (Husserl)
- v skutočnosti veci nepoznáva, ale na ne len zvonka ,,zíza”
- poznanie nie je len pasívne prijímanie poznatkov, ale tvorivý akt (učenie)

Max Scheler
- zakladateľ fil. antropológie
- dielo: Miesto človeka v kozme
-rozlišuje tri stupne psychických síl v človeku: 1. telesnosť (afekty, inštinkty, nevedomie)
2. vedomie (myslieť, cítiť, poznať)
3. duch (sebauvedomenie)
-Duch=celostnosť ľudskej bytosti. Cesta ľudského ducha k Bohu vedie cez vnútro duchovnej osoby (zvnútornené prežívanie pocitov)

Arnold Gehlen
-chápe človeka ako konajúcu bytosť. Človek je tzv. nedostatkovou bytosťou (nehotovou, otvorenou) ”vďaka” nedostatočnej inštinktívnej výbave, ktorú kompenzuje konaním. - Konanie=most medzi človekom a prostredím. Konanie- aktívny proces, ktorým človek vytvára ”kultúru”, ktorá ho spätne formuje. Kultúra a technika umožňujú človeku prežiť.

Gadamer
- zakladateľ modernej filoz. hermeneutiky
- formuje myšlienku, podľa ktorej porozumenie bytiu sveta úzko súvisí s jazykom (a tiež s ním súvisiacimi tradíciami, zvykmi, predsudkami,..). Predsudok =nevyhnutné východisko každého poznania, tradícia. Je predpokladom vedeckého ”objektívneho” chápania.

Človek by sa nemal predsudkov zbavovať, ale sa ich naučiť zvládnuť a dostať pod kontrolu (je to protiklad Husserlovej filozofie, ktorý chcel všetko ”očistiť” od predsudkov, mienok, tradícii)

W. James
- všetky naše súdy majú zmysel len vtedy, ak sú spojené s naším praktickým životom a sú pre nás užitočné. Preto napr. aj kritériom pravdivosti je využiteľnosť, užitočnosť, úspešnosť. To vedie k teórii, že na pravde sa s konečnou platnosťou dohodnú ľudia, ktorí sa podieľajú napr. na výskume v nejakej oblasti poznávania

J. Dewey
- koncepcia inštrumentalizmu- naše myslenie a poznanie sú nástroj, pomocou ktorého riešime problémy. Našim cieľom nie je dokonalosť, ale zdokonaľovanie, zušľachťovanie, dozrievanie. Sústredil sa aj na otázky pedagogiky.
- dielo: Demokracia a výchova -chápe demokraciu ako spolunažívanie ľudí.

Albert Schweizer
- štúdium teológie, filozofie (dizertácia na tému Kantovej fi. náboženstva), od r. 1905
štúdium medicíny
- fi- centrálny pojem- vôľa k žitiu, vôľa žiť
- inšpirovaný- Schopenhauerom- kritika jeho pesimizmu
Nitzchem- kritika jeho vôle, ako vôle k moci, ovládaniu iných
- ,, Byť kresťanom nie je nič iné ako byť človekom”
Dielo: Kultúra a etika- formulácia nového významu etiky a to etiky úcty k životu.
-veril v budúcnosť ľudstva a spoliehal sa na silu ľud. ducha a pravdy
-úlohou fi nie je ”pochopiť zmysel všetkého”, ale ”hlásanie životnej múdrosti”
- od kresťanstva žiadal vieru neoddeliteľne spojenú s ľud. životom, bezprostrednú...
- jeho zásadou nebolo ”Coredo ut inteligam”- verím, aby som porozumel (scholastika), ale ”Ago ut credam”- konám, keďže verím
- jeden z najväčších princípov- zachovanie úcty k životu
,,Kto dôveruje životu, dôveruje Bohu, a kto slúži životu, koná mravne. ”

P.T. Chardin
- 1928- spoluobjaviteľ sinantropa (tzv. pekingský človek- predchodca človeka)
- koncepcia kresťanského evolucionizmu- rozchod s biblickým príbehom o stvorení človeka, človek=produkt evolúcie (zjednotenie vedy a viery)
- vývoj vo vesmíre=smerovanie od materiálneho k duchovnosti (v priebehu evolúcie vzrastá podiel duchovna a klesá podiel materiálna)
- evolúcia vesmíru- smeruje od bodu Alfa (vznik vesmíru) k bodu Omega (k Bohu, kt. je jej cieľom a vnútorným zmyslom- v kresťanstve príchod J.K.). Je presvedčený o vzostupe vesm. evolúcie (ev. ľudstva),kt. prostredníctvom lásky=>do bodu Omega. Ev. nie je náhodná, má svojho tvorcu, stál pri jej počiatku a stojí pri nej až do konca (rozdiel s Darwinom- u neho náhodná bez plánu). Celá ev. prebieha podľa Božieho plánu, ktorý je najvyšším bytím.
- čím vyšší vývojový stupeň, tým vyšší je v ňom podiel duchovna
vitalizácia (vzn. života)=>hominizácia (vzn.

človeka)=> socializácia (spoločnosť) =>personalizácia (formovanie človeka)-zdokonalenie-3fázy:
1.centrácia- egoizmus, človek zameraný sám na seba
2.decentrácia- dominantný vzťah k blížnemu
3.suprecentrácia- vzťah k Bohu- smeruje k tomu
podstatou personalizácie je dopracovať sa k svojmu pravému ”ja ”cez lásku k iným a k celému svetu
- vo vzťahu k šťastiu delí ľudí na 3 kategórie:1.pesimisti- zahľadení do minulosti
2.pôžitkári- zameraní na prítomnosť
3.zanietenci- zamer. na budúcnosť, idealisti.