Tvrdí, že „pri postavení a riešení problémov (fantastických alebo estetických) umenie nepodáva čosi, čo jestvuje, ale vytvára vždy čosi nové, formuje novú duchovnú situáciu, preto nie je obmenou niečoho, ale tvorbou“. Podľa Croceho hodnota umenia nemôže byť praktická (ani pedagogická či výchovná, ani hedonistická), ale ani intelektualistická (umenie sa nechápe ako súbor lacných a populárnych právd, ako poloveda), lež teoretická, poznávacia. Umenie je podľa Croceho najjednoduchším a najpôvodnejším prejavom teoretického ducha. Estetická činnosť je vlastne jeden celok, ktorý tvorí nazeranie na skutočnosť (videnie), tvorenia predstáv a vyjadrenie predstáv.
Umenie je nezávislé a autonómne, nie je teda podriadené ani filozofii, ani morálke, ani praxi. Umenie ako také je bez morálky, t. j. mimo dobra a zla. Croce hovorí, že „umenie, ak má mať charakter umenia, ak má byť skutočným umením, musí byť pravdivým vyjadrením dojmov a citov umelca“.
Na tvorbu opravdivého umenia treba vyjadrovať to, čo má človek v sebe. Kto to vie vyjadriť dobre, je umelec. No človek a umelec sú dve rozdielne veci. Na to, aby človek bol umelcom, stačí dobre vyjadrovať svoje city, kým človek ako človek musí byť aj hospodárom, moralistom a logikom. Človek ako umelec nie je podriadený morálke, ako človek morálke podriadený je. Croce hovorí, že „hoci umenie nespadá pod morálku, umelec, keďže je aj človekom, spadá pod jej vládu všeobecne, a nemôže sa vymaniť spod povinností človeka; a samo umenie, ktoré nie je a ani nikdy nebude morálkou, musí sa brať ako poslanie a vykonávať sa ako kňazstvo“. Zhodnotenie jeho filozofie

Croce dáva umeniu plniť poslanie, ktoré je dosť ťažko uznať (intuíciu absolútna), a dejinám pripisuje dokonalú racionalitu, ktorú však skúsenosť vôbec nepotvrdzuje.
Croce zbožšťuje dejiny. To sa v praxi ukazuje ako čosi nemožné. Sám Croce je nútený pripustiť náhodnosť faktov (možný odklon od ideálneho), ich neschopnosť obsiahnuť v sebe celý vývoj ducha a nič iné ako toto. Z toho treba pripustiť, že čas a večnosť nie sú na tej istej úrovni; prakticky preto, lebo je možné, že dejiny v skutočnosti nezodpovedajú slobode ducha; teoreticky preto, že treba rozlišovať medzi večným pohybom a krúžením ducha v sebe dookola a medzi otvoreným a náhodným pohybom dejín. Croce bol ako mysliteľ univerzálna osobnosť. Zaoberal sa nielen filozofiou, ale práve tak aj históriou, dejinami umenia, literárnou kritikou, národným hospodárstvom a politikou. Od roku 1903 vystupoval v časopise La critica, ktorý sám založil.