Estetika

Zo štyroch činností ducha (estetika, logika, ekonomika, etika) najdôslednejšie a najúčinnejšie skúmal Croce práve estetiku. Ňou sa zaoberá vo svojich dielach; hlavne v prvej časti diela Filozofia ducha nazvanej Estetika ako veda o výraze a všeobecná jazykoveda a ďalej v dielach Breviár estetiky, Nové eseje o estetike, Eseje na záver a Danteho poézia.
K estetike bezpodmienečne patrí umenie. Croce ho definuje ako lyrickú intuíciu čiastočného (partikulárneho). Umenie má teda dva podstatné znaky: intuíciu (poznatok, predstava, obraz) a lyrickosť (cit, stav ducha). Umenie je teda predovšetkým intuícia, čiže bezprostredný dotyk so skutočnosťou. Umenie netriedi objekty, nevyhlasuje ich za reálne alebo imaginárne, nedefinuje ich: ono ich cíti a predstavuje si ich. Nič viac. Je poznaním, ktoré je nie abstraktné, ale konkrétne. Ide o číru intuíciu.
Umenie je ďalej aj cit, lyrika. Intuícia, ak má byť umelecká, musí byť lyrická. Estetický obraz teda musí byť syntézou intuície a citu.
V tejto syntéze tvorí cit materiálny prvok, kým obraz tvorí formálny prvok. Umenie je syntézou matérie a formy.
Teóriou o lyrickej intuícii Croce rieši nakoniec aj povestný kontrast medzi romantizmom, ktorý požaduje od umenia predovšetkým spontánny a prudký výlev citov, lásky a nenávisti, úzkosti a plesania, čím nakoniec smeruje k nadmiere citu, pričom sa uspokojí s hmlistými a neurčitými obrazmi, a klasicizmom, ktorý má záľubu v pokojnom duchu a rozumných zámeroch. Croceho učenie o lyrickej intuícii umenia je syntézou oboch prvkov: je to cit, ktorý sa celý stal obrazom.
Croce často, keď hovorí o umení, ho nazýva predstavou. Nesmieme však uveriť, že umelecké dielo chápe ako číru a jednoduchú predstavu stavov umelcovho ducha. On súčasne tvrdí, že „výraz a slovo (poetické) ešte nie sú prejavom alebo odrazom cítenia (naturalistický výraz), ani premodelovaním cítenia na pojem (klamná idealizácia), ale postavením a riešením problému, ktorý sám cit, bezprostredný život, nerieši a nekladie. To, čo je život a cit, sa zásluhou umeleckého výrazu musí stať pravdou; a pravda znamená prekročenie bezprostrednosti života prostredníctvom fantázie, znamená vytvorenie predstavy, ktorou je práve onen cit vsadený do svojich vzťahov, onen partikulárny život vsadený do univerzálneho života a tak pozdvihnutý k novému životu, už nie viac vášnivý, ale teoretický, už nie konečný, ale nekonečný“.
Croce z toho všetkého vyvodzuje záver.

Tvrdí, že „pri postavení a riešení problémov (fantastických alebo estetických) umenie nepodáva čosi, čo jestvuje, ale vytvára vždy čosi nové, formuje novú duchovnú situáciu, preto nie je obmenou niečoho, ale tvorbou“. Podľa Croceho hodnota umenia nemôže byť praktická (ani pedagogická či výchovná, ani hedonistická), ale ani intelektualistická (umenie sa nechápe ako súbor lacných a populárnych právd, ako poloveda), lež teoretická, poznávacia. Umenie je podľa Croceho najjednoduchším a najpôvodnejším prejavom teoretického ducha. Estetická činnosť je vlastne jeden celok, ktorý tvorí nazeranie na skutočnosť (videnie), tvorenia predstáv a vyjadrenie predstáv.
Umenie je nezávislé a autonómne, nie je teda podriadené ani filozofii, ani morálke, ani praxi. Umenie ako také je bez morálky, t. j. mimo dobra a zla. Croce hovorí, že „umenie, ak má mať charakter umenia, ak má byť skutočným umením, musí byť pravdivým vyjadrením dojmov a citov umelca“.
Na tvorbu opravdivého umenia treba vyjadrovať to, čo má človek v sebe. Kto to vie vyjadriť dobre, je umelec. No človek a umelec sú dve rozdielne veci. Na to, aby človek bol umelcom, stačí dobre vyjadrovať svoje city, kým človek ako človek musí byť aj hospodárom, moralistom a logikom. Človek ako umelec nie je podriadený morálke, ako človek morálke podriadený je. Croce hovorí, že „hoci umenie nespadá pod morálku, umelec, keďže je aj človekom, spadá pod jej vládu všeobecne, a nemôže sa vymaniť spod povinností človeka; a samo umenie, ktoré nie je a ani nikdy nebude morálkou, musí sa brať ako poslanie a vykonávať sa ako kňazstvo“. Zhodnotenie jeho filozofie

Croce dáva umeniu plniť poslanie, ktoré je dosť ťažko uznať (intuíciu absolútna), a dejinám pripisuje dokonalú racionalitu, ktorú však skúsenosť vôbec nepotvrdzuje.
Croce zbožšťuje dejiny. To sa v praxi ukazuje ako čosi nemožné. Sám Croce je nútený pripustiť náhodnosť faktov (možný odklon od ideálneho), ich neschopnosť obsiahnuť v sebe celý vývoj ducha a nič iné ako toto. Z toho treba pripustiť, že čas a večnosť nie sú na tej istej úrovni; prakticky preto, lebo je možné, že dejiny v skutočnosti nezodpovedajú slobode ducha; teoreticky preto, že treba rozlišovať medzi večným pohybom a krúžením ducha v sebe dookola a medzi otvoreným a náhodným pohybom dejín. Croce bol ako mysliteľ univerzálna osobnosť. Zaoberal sa nielen filozofiou, ale práve tak aj históriou, dejinami umenia, literárnou kritikou, národným hospodárstvom a politikou. Od roku 1903 vystupoval v časopise La critica, ktorý sám založil.

Jeho filozofia je syntézou Hegelových myšlienok, ktoré tvoria jej základ, s pozitivizmom a pragmatizmom.
Benedetto Croce bol jedným z najdôležitejších európskych filozofov dvadsiateho storočia – nielen pre spory, ktoré podnietil, a pre polemiky, ktorých sa odvážil proti tak vplyvným smerom svojej doby, ako bol pozitivizmus, materializmus a najrôznejšie metafyzické systémy, ale taktiež pre vlastný prínos, ktorým obohatil intelektuálne myslenie, obzvlášť neskôr estetiku a historiografiu.

	Tento článok bol vytlačený zo stránky https://referaty.centrum.sk

Benedetto Croce (1866 – 1952) - Estetika a zhodnotenie jeho filozofie