Estetika

Zo štyroch činností ducha (estetika, logika, ekonomika, etika) najdôslednejšie a najúčinnejšie skúmal Croce práve estetiku. Ňou sa zaoberá vo svojich dielach; hlavne v prvej časti diela Filozofia ducha nazvanej Estetika ako veda o výraze a všeobecná jazykoveda a ďalej v dielach Breviár estetiky, Nové eseje o estetike, Eseje na záver a Danteho poézia.
K estetike bezpodmienečne patrí umenie. Croce ho definuje ako lyrickú intuíciu čiastočného (partikulárneho). Umenie má teda dva podstatné znaky: intuíciu (poznatok, predstava, obraz) a lyrickosť (cit, stav ducha). Umenie je teda predovšetkým intuícia, čiže bezprostredný dotyk so skutočnosťou. Umenie netriedi objekty, nevyhlasuje ich za reálne alebo imaginárne, nedefinuje ich: ono ich cíti a predstavuje si ich. Nič viac. Je poznaním, ktoré je nie abstraktné, ale konkrétne. Ide o číru intuíciu.
Umenie je ďalej aj cit, lyrika. Intuícia, ak má byť umelecká, musí byť lyrická. Estetický obraz teda musí byť syntézou intuície a citu.
V tejto syntéze tvorí cit materiálny prvok, kým obraz tvorí formálny prvok. Umenie je syntézou matérie a formy.
Teóriou o lyrickej intuícii Croce rieši nakoniec aj povestný kontrast medzi romantizmom, ktorý požaduje od umenia predovšetkým spontánny a prudký výlev citov, lásky a nenávisti, úzkosti a plesania, čím nakoniec smeruje k nadmiere citu, pričom sa uspokojí s hmlistými a neurčitými obrazmi, a klasicizmom, ktorý má záľubu v pokojnom duchu a rozumných zámeroch. Croceho učenie o lyrickej intuícii umenia je syntézou oboch prvkov: je to cit, ktorý sa celý stal obrazom.
Croce často, keď hovorí o umení, ho nazýva predstavou. Nesmieme však uveriť, že umelecké dielo chápe ako číru a jednoduchú predstavu stavov umelcovho ducha. On súčasne tvrdí, že „výraz a slovo (poetické) ešte nie sú prejavom alebo odrazom cítenia (naturalistický výraz), ani premodelovaním cítenia na pojem (klamná idealizácia), ale postavením a riešením problému, ktorý sám cit, bezprostredný život, nerieši a nekladie. To, čo je život a cit, sa zásluhou umeleckého výrazu musí stať pravdou; a pravda znamená prekročenie bezprostrednosti života prostredníctvom fantázie, znamená vytvorenie predstavy, ktorou je práve onen cit vsadený do svojich vzťahov, onen partikulárny život vsadený do univerzálneho života a tak pozdvihnutý k novému životu, už nie viac vášnivý, ale teoretický, už nie konečný, ale nekonečný“.
Croce z toho všetkého vyvodzuje záver.