Kresťan však nemôže prijať nezmysel proti svojmu rozumu, lebo ten by sa presvedčil, že ide o nezmysel, a zmiatol by ho. Kresťan teda používa rozum na to, aby si uvedomil nepochopiteľné a potom to prijme a verí aj proti rozumu. Kierkegaard hovorí: “Veriť znamená stratiť rozum, aby sme mohli získať Boha!” Toto zrieknutie sa rozumu vysvetľuje vo svojom diele Bázeň a chvenie na krásnom príklade biblického rozprávania o Abrahámovi. V diele čítame: “S vierou odišiel Abrahám z otcovskej zeme a stal sa cudzincom v zemi zasľúbenej. Jedno tam zanechal, jedno vzal so sebou: nechal tam pozemský rozum, so sebou vzal vieru, lebo inač by ani neodišiel, všetko by mu pripadalo ako holý nezmysel.” Tieto slová znamenajú, že je zbytočné pokúšať sa rozumom pochopiť skutočnú podstatu toho, čo od nás niekedy očakáva Boh. Ako ľudia sme schopní poznať iba to, čo tvorí náš svet, so svojou zákonitosťou, pravidelnosťou, ako aj nepredvídateľnosťou, avšak vlastnou iba pozemskému svetu. Boha a Božiu vôľu nikdy nepochopíme svojim pozemským a pominuteľným rozumom. Boha nemôžeme vtesnať do svojej predstavy, do svojho ohraničeného rozumového poznania. Kiekegaard pokračuje ďalej vo svojom uvažovaní o Abrahámovi: “Abrahám dostal od Boha prísľub, že jeho potomstvo bude nespočetné. Ale potomstvo dlho neprichádzalo a on zhrešil s inou ženou – so slúžkou. Keď už on i jeho manželka Sára boli starí, Boh im predsa dal dieťa – syna Izáka. Abrahám mal syna nesmierne rád. No Boh chcel vyskúšať jeho vieru, preto mu kázal obetovať jediného syna Izáka ako zápalnú obetu. Abrahám tu je postavený pred existenciálnu voľbu: vyplniť, či nevyplniť absurdný Boží príkaz. Som veriaci, alebo vrah? Nijaké sprostredkovanie neexistuje, iba rozhodnutie a voľba. Abrahám s veľkým zármutkom, no s pevnou vierou v Boha, rozhodol sa tento skutok vykonať. Aj by to urobil, keby mu v tom v poslednej chvíli nezabránil samotný Boh. Tak sa Boh presvedčil o pevnej a silnej Abrahámovej viere.” Na tomto príklade môžeme vidieť veľké spochybnenie etiky. Kierkegaard to vysvetľuje: “Abrahám sa svojim činom dostal za všetku etiku, mal vyšší cieľ mimo nej. Veď nekonal preto, aby zachránil národ, aby presadil ideu štátu alebo aby uzmieril rozhnevané božstvo. Ak by sa dalo hovoriť o rozhnevanom božstve, nuž by sa hnevalo len na Abraháma. Abrahám je veľký čisto osobnou čnosťou. Prečo to teda Abrahám robí? Kvôli Bohu, a tým – čo je to isté – aj kvôli sebe.