Robil to pre Boha, lebo Boh požadoval tento dôkaz viery, a robil to pre seba, aby tento dôkaz podal.”
Keď človek verí v Boha a spoznáva nekonečný rozdiel medzi Božou a svojou prirodzenosťou, skloní sa pred Bohom a klania sa mu. Kierkegaard hovorí: “Klaňanie sa je najvyšším prejavom vzťahu ľudskej bytosti k Bohu … Význam klaňania sa je to, že Boh pre klaňajúceho sa znamená naozaj všetko.”
V podobných myšlienkach pokračuje Kierkegaard ďalej: “Veriaci, ktorý sa odovzdáva Bohu, sa musí zriecť všetkého. Toto úplné zrieknutie sa obsahuje v sebe utrpenie týkajúce sa nielen odtrhnutia sa od všetkého, ale aj vedomia svojej nemohúcnosti. Utrpenie je od viery neoddeliteľné, je charakteristickou známkou viery.”
Kierkegaard kritizoval náboženstvo vtedajšej doby. Viera v Boha pre neho znamenala niečo vnútorné a subjektívne. Nemôže tam byť pretvárka, či akási nedeľná zbožnosť. Rozumový dôkaz Boha nie je dôležitý, dôležité je veriť pre vieru. Kierkegaard hovorí: “Verím, lebo sa to prieči rozumu!” Kresťanstvo preto nemá apelovať na rozum. O kresťanstve svojej doby sa zmieňoval, že je popretím toho, čo Nový zákon hovorí o kresťanovi a chcel, aby si to kresťania čestne priznali. To je podmienkou preto, aby sa človek uprostred kresťanstva mohol znovu stať kresťanom. Chcel dosiahnuť, aby sa ľudia vymanili z davu a stali sa jednotlivcami pred Bohom. Kierkegaard tu hovorí o existenciálnej situácii “rytiera viery”. Je to človek, ktorý seba objavuje nie v prijímaní cirkevných dogiem viery, ale v osobnej skúsenosti viery tvárou tvár k Bohu. Teda náboženskú vieru považoval za výlučne individuálnu záležitosť, preto z protestantskej cirkvi vystúpil.

Úzkosť a hriech v človeku

Pôvodný stav človeka bol stav nevinnosti, spočívajúcej v nevedomosti o dobre a zle. Potom, akýmsi tajomným postupom, ktorý sa vymyká všetkým zákonom logiky, človek zhrešil. Stav človeka sa ihneď zmenil. Nastal skok, povahou podobný skoku od rozumu k viere, ale opačným smerom. Rozum nie je schopný vysvetliť hriech.
Vznikla tu akási priepasť medzi nevinnosťou a hriechom. Túto priepasť vyhĺbili činitele ako sú: Boží zákaz, vedomie si vlastnej slobody a vlastných možností, pocit úzkosti ohľadne budúcnosti a rozhodnutie vyjsť z nevedomosti a získať poznanie dobra a zla. Pred Božím zákazom tu bola nevinnosť sprevádzaná pokojom a spokojnosťou. Po človekovom rozhodnutí tu bol a je hriech, vina a beznádej.
Tento prechod od nevinnosti k vine názorne zobrazuje Adam. On nepochopil Boží príkaz nejesť zo stromu poznania dobra a zla. Tento zákaz ho doviedol k úzkosti, lebo mu odhalil, že je slobodný. Uvedomil si schopnosť, ktorej povahu a dosah nepoznal. Adam nevie, čo môže a je zmätený.