Kierkegaard hovorí: “Nevinnosť je dovedená k vrcholu, kde sa začína strácať. Vzhľadom na zákaz a trest sa ocitla v úzkosti. Je nevinná a napriek tomu pociťuje úzkosť, že je stratená.” A tak nasleduje pád. Ide o kvalitatívny skok, ktorý nedokáže vysvetliť ani psychológia či špekulatívna filozofia. Vysvetľuje sa kvalitatívnou dialektikou skoku. Do človeka vchádza hriech, ktorý sa nedá vysvetliť. Isté je len to, že to, čo spôsobilo pád, bol poznatok. Úzkosť z ničoho, zo zákazu a zo súdu, to ešte nie je hriech, ale len stavajú nevinnosť pred možnosť zhrešiť. Nevinnosť sa ocitá v stave slobody, kde duch už nesníva, ale bdie. Úzkosť je ako závrat zo slobody, ktorý sa dostaví, keď duch, ako hovorí Kierkegaard, “skúmajúc hĺbku svojich možností, narazí na ohraničenosť, o ktorú sa má oprieť. Sloboda v tomto závrate padne.” Keď potom vstáva, vidí, že je vinná.
Hriech núti človeka ku krajnej individualite. Vystupuje ako posledný “individuačný princíp”. Uvedomenie si hriechu triedi a vytvára jedinca. Hriech sa prejavuje ako jedinečná existenciálna kategória, ktorá sa týka jedine mňa a nikoho iného. Kristus síce človeka oslobodil od hriechu, no nezbavil ho individuality.
Kierkegaard o vtedajšej dobe povedal: “Každá doba má svoje hriechy. K tým našim asi nepatrí ani pôžitkárstvo, ani hedonizmus, ani zmyselnosť, ale skôr neviazané panteistické pohŕdanie človekom ako jednotlivcom.”
Kierkegaard tiež zaujímavo hovorí o rozdiele medzi úzkosťou a strachom. Úzkosť sa od strachu odlišuje tým, že strach je strachom živej bytosti pred svetom a úzkosť je úzkosťou pred samým sebou. Podáva tu pekný príklad pre lepšie pochopenie: “Delostrelecká príprava, ktorá predchádza útok, môže vyvolať strach u vojaka, ktorý musí znášať to, že sa ponad neho strieľa; naproti tomu úzkosť začína u neho vtedy, keď sa usiluje vykresliť si, ako sa bude správať v tomto ostreľovaní, ak sa teda pýta, či to bude schopný vydržať.”

Zhodnotenie Kierkegaardových názorov

Vedomie viny, ktoré bolo vykreslené, je azda najsilnejším znakom Kierkegaardovho myslenia, v pozadí ktorého je vedomie Boha. Dedičný hriech oddeľuje človeka od Boha a od ľudí a tak robí z každého človeka izolovanú bytosť. Pri koreňoch hriechu poznáva človek strach, úzkosť a zúfalstvo. Jediná záchrana pred zúfalstvom je podľa Kierkegaarda v Bohu, ktorého možno dosiahnuť len v každom okamžiku obnovovaným rozhodnutím. Ide tu o sebaobetovanie sa Bohu. Jeho názory sa skôr týkajú teológie, ako filozofie.