Prvotným úmyslom tohoto filozofa bolo analyzovať postavenie človeka pred Bohom na základe kresťanského zjavenia. Nepriateľné je jeho chápanie hriechu ako “individuačného princípu”. Hriech ako existenciálna kategória je osobnou záležitosťou tak ako smrť. To však Kierkegaarda neoprávňuje tvrdiť, že hriech je “individuačným princípom” ľudskej osoby. Individuačným princípom je to, čo z človeka robí osobu. Takže táto vlastnosť nemôže patriť hriechu, ktorý je vlastne nebytie.
Jeho vlastný osud bol skôr rozhodovaním medzi etickým a náboženským životom. V mladosti sa oddával umeniu, ale bez väčšieho úspechu. Kvôli svojej viere a úplnému sa oddaniu Bohu sa vzdal značného pohodlia a spokojnosti, ktoré mu núkal život v manželstve.
Kierkegaard v sebahodnotiacej knihe Stanovisko k môjmu spisovateľskému dielu (1848) sám seba vyhlasuje za náboženského autora. Dôkazom toho je i to, že sa kriticky staval k nedostatočnému uplatňovaniu kresťanských zásad v živote človeka. Kierkegaarda často nazývajú predchodcom filozofického smeru existencionalizmu alebo “prvým existencionalistom”, pokiaľ sa medzi nich absurdne nezaraďujú už Sokrates alebo hoci aj Augustín. Svojím názorom na náboženskú vieru ako výlučne individuálnu záležitosť veriaceho človeka sa v tom čase Kierkegaard dostal do rozporu s protestantskou teológiou. Neskôr v 20. Storočí však jeho učenie ovplyvnilo protestantskú dialektickú teológiu, personalizmus i existenciálnu filozofiu.